SR, Mochovce – atómová elektráreň

Už samotná cesta k atómovej elektrárni v nás vzbudzovala rešpekt. Obrovské chladiace veže, plot označený prísnym zákazom vstupu či bezletová zóna nad areálom, to všetko sme mohli vidieť po príjazde na miesto. Keďže sa jednalo o všedný deň, do vnútra elektrárne sme sa samozrejme nedostali. V podstate dnu sa dá dostať len pri príležitosti konania sa dňa otvorených dverí. Rozhodli sme sa teda vyšliapať na kopec, ktorý sa nachádza oproti elektrárni. Napriek tomu, že bol pomerne zatrávnený a všade navôkol boli vyrastené kríky, podarilo sa nám dostať na malú čistinku. Tá poskytla jeden úžasný pohľad na veľdielo, ktoré dodáva energiu do množstva firiem a domácností.  

Po prvotnom fotení si areálu sme si na chvíľku sadli a s vopred vyhľadaných dokumentov sme si začali čítať o tomto energetickom kolose. Ako prvé sme sa dočítali, že atómovú elektráreň Mochovce začali stavať v roku 1981, a že ju tvoria štyri bloky s tlakovodnými reaktormi typu VVER 440/V-213. Síce sme tomu moc nerozumeli, ale pokračovali sme v čítaní ďalej. Prvý blok elektrárne začal dodávať elektrickú energiu už od leta 1998, druhý od konca roka 1999. Oba bloky boli od roku 2008 upravené, čoho výsledkom bolo zvýšenie hrubého výkonu zo 440 na 470 MegaWattov. Pozastavená výstavba tretieho a štvrtého bloku sa spustila v novembri 2008 a plánované dokončenie sa stále odsúva.

Po tomto trochu odbornom úvode sme prešli na zaujímavosti. Elektráreň v Mochovciach vyrobí ročne vyše 3 000 GigaWatt hodín, čo je pre predstavu približne 11% celkovej spotreby elektrickej energie na Slovensku. Ďalej sme sa dočítali, že pri prevádzke jadrovej elektrárne sa do atmosféry nevypúšťajú žiadne skleníkové plyny, čím sa na Slovensku znížia emisie CO₂ o neuveriteľných 15 miliónov ton ročne, potom že Mochovské bloky sú moderné a spĺňajú aj tie najprísnejšie medzinárodné štandardy bezpečnosti, či v plánoch vývoja a smerovania elektrárne do budúcnosti sa uvádza, že v roku 2100 by namiesto elektrárne mala byť už len zelená lúka. Posledné tvrdenie v nás vyvolalo úsmev a neveriace pohľady.  

Kedysi tu stávala rovnomenná obec, no kvôli stavbe elektrárne bolo obyvateľstvo presídlené a obec zrušená. Zachoval sa tu len neskorobarokový kostol a cintorín. Túto pamiatku sme pri našej návšteve nevideli, ale v rámci areálu elektrárne sme pozorovali aj menšiu fotovoltaickú elektráreň, ktorá dodáva energiu pre dostavbu 3. a 4. bloku. Niežeby sme to vedeli, skôr sme si to naštudovali.

Po návštevách zámkov, hradov či prírodných zaujímavostí to bola príjemná zmena. Však možno raz, aj takéto stavby budú múzeami, no verme, že nie takými, akým sa stal Černobyľ. Na odchode nás sprevádzala diskusia o tom, či je atómová elektráreň dobrou voľbou pre ľudí a životné prostredie, no k jednoznačnému záveru sme nedošli. Ten si musí urobiť každý sám.

Ak máte chuť na netradičný výlet, tak návštevu okolia atómovej elektrárne odporúčame vyskúšať.

Text a foto: Oskár Mažgút