Spojené arabské emiráty IV.: Al Ain

Kedysi totiž boli džokejmi 5 ročné deti. Vďaka nízkej váhe umožňovali ťavám jazdiť čo najrýchlejšie. Tieto deti boli ale kradnuté ázijským rodinám špecializovanými gangmi. Tie ich potom predávali šejkom na závody. Našťastie sa proti tomu postavilo veľa medzinárodných organizácií. Len pred necelými 5 rokmi bolo úplne zakázané využívať na preteky deti. Od tej doby záujem o závody povážlivo klesol. Dnes na ťavách sedia malí roboti na ovládanie.

Míňam krásne duny so stopami áut, ktoré sa na nich vyšantili. To musím tiež vyskúšať! Cesta plynie pomaly, pretože je tu povolená rýchlosť len 80 km/hod. Najskôr kvôli ťavám. A potom už vchádzam do Al Ain. Červené duny obklopujú púštne sídlo a blízkosť pohoria Jebel Hafít a Ománske hory umocňujú jeho kúzlo...

Tu je úplne iná klíma ako pri pobreží. Majú tu dostatok podzemnej vody, ktorou bolo miesto obdarené. Mesto je totiž v centre rozľahlej oblasti oáz Buraimi. Je tu chladnejšie, vietor je svieži a v diaľke sú v hmle vidieť hory. Hmly a opar sú tu vždycky za rána. Pre púštne rastliny to býva jediný zdroj vlahy.

Najskôr idem na začiatok Al Ain na archeologické nálezisko Hili. Nachádza sa tu originál hrobky pochádzajúcej z doby 3 000 pred n. l. Sú tu pozostatky 200 osôb. Hrobka je kruhová a nemá dvere, iba otvor zapchatý veľkým kameňom. Po stranách sú rôzne otvory, kadiaľ sa dávalo jedlo zomrelým. Z toho je možné usúdiť, že tunajší obyvatelia verili v posmrtný život. Nad otvorom do hrobky sú dva petroglyfy. Jeden znázorňuje dve postavy a kozorožca, druhý zase dva gepardy loviace gazelu. Hrobka je umiestnená v rozsiahlom zelenom parku plnom kvetov. Ako by sme ani neboli uprostred púšte...

Potom prechádzam do múzea šejka Zayeda. Míňam ostnaté drôty, ktoré oddeľujú časť mesta patriacu do Ománu nazývanú Buraimi. Predtým tu žiadne hranice neboli. Ale často sa stávalo, že keď bol niekto z Emirátov vyhostený, tak sa presunul do Ománu a pokojne mohol pracovať v Emirátoch alebo sa tam voľne pohybovať. Preto sa pravidlá sprísnili.

A už som pri Východnej pevnosti, ktorú v roku 1910 postavila vládnuca rodina Al Nahyan a narodil sa tu šejk Zayed. Neskôr tu pôsobil ako guvernér. Nikdy na svoje mesto nezabudol, a tak tu nechal v roku 1977 postaviť prvú univerzitu v Emirátoch a je tu aj medzinárodné letisko.

Šejk Zayed začal stavať taktiež nemocnice, školy a sociálne domovy. Do tej doby museli chorí absolvovať niekoľkodňovú cestu do emirátu Šarja. Sociálne domy staval ako satelitné mestečká podľa rovnakého plánu a venoval ich novomanželom ako svadobný dar zároveň so 70 000 dirhamy na začiatok. Tých domov staval toľko, že za ním chodili ľudia, že už domy ani nepotrebujú, že ich už stavať nemusí. Ale on prehlásil, že rodiny robotníkov z Indie potrebujú peniaze a prácu, a tak sa bude stavať ďalej. Od obchodníkov odkúpil systém kanálov Fadžas, aby mohla byť voda pre všetkých zdarma.

Celá pevnosť je obklopená múrom so štyrmi strážnymi vežami. Vo vnútri sú aj obrazy šejkovej rodiny, teda presnejšie povedané jeho synov. Ženy sa nikomu neukazujú, ani sa o nich medzi Arabmi nehovorí. Šejk Zayed je tu na veľkom obraze za mlada so svojím bielkom – arabským plnokrvníkom a sokolom.

Pokračovanie nabudúce...

Text/foto: Sylvie Halouzková

Preklad: Oskár Mažgút