Škandinávia 2012 VII. - Sarek 4, návrat
Okolo jednej hodiny odpoludnia sme teda zbalili tábor a rozmáčanými pláňami Sareku sme sa vydali na cestu späť. Aby sme aspoň nešli tou istou cestou, vybrali sme si podľa mapy a oka inú cestu, napriek tomu, že sme vedeli, že to bude podstatne komplikovanejšia trasa. Dážď zamokril barinatú krajinu a to, čo by sa za suchého obdobia dalo prejsť za približne hodinu, pre nás znamenalo hneď niekoľko hodí. Museli sme totiž pozorne hľadať čo najsuchšie miesta vhodné na pochod. Aj napriek maximálnemu snaženiu sa nám ale onedlho topánky zaplnili vodou a to tak, že keď som si na chvíľu vyzula turistické topánky, aby som si mohla na nohe napraviť návleky, vyliala som z nich poriadne veľké množstvo teplej vody.
Náš plán bol prejsť barinatú pláň až na úpätie kopca, ktorý sme už čiastočne obchádzali pri príchode do hôr, ale z inej strany, zo západu. Teraz sme chceli kopec obísť po jeho severnej strane, pozdĺž jazera. Po úpätí sa nám ale nepostupovalo úplne najľahšie. Kamene onedlho vystriedala vyššia vegetácia, všetko bolo mokré a nehostinné. Chlapci pre istotu neustále používali kompas a GPS, ktorých nevyhnutnosť sa prejavila vo chvíli, kedy sme opustili kopec, ako náš záchytný bod, a vydali sa na ďalšie pláne. O chvíľu sme narazili na depresiu s jazerom, ktorú sme museli zdĺhavo obchádzať. Okolo nás už v túto chvíľu bola bujná vegetácia, ktorá nám sťažila postup. Počasie bolo stále nevľúdne a večer sa blížil. Síl nám ubúdalo, a tak sme sa utáborili na prvom mieste, ktoré sa nám na to zdalo aspoň trošku vhodné.
Noc sme prečkali pomerne v pohode a v pokoji. Keď som ráno vyliezla zo stanu na toaletu, dosť som sa zaradovala, pretože som dovidela až na vrchol neďalekej hory. Taký pohľad som si včera kvôli nízkej oblačnosti mohla iba predstavovať. Pomyslela som si, či sa náhodou neblýska na lepšie časy, ale boli to len predčasné nadeje. Keď som vyliezla zo stanu druhý raz, bolo všetko také isté, ako včera. Zbalili sme sa a vyrazili.
Vedeli sme, že niekde daným smerom musíme naraziť na sámsku cestičku. Nevedeli sme ale, ako dlho nám to potrvá a aká veľká bude tá cesta. Keď sme začínali stretávať hromádky odhodených odpadkov, ako sú napríklad obaly od sušienok alebo pet fľaše, zistili sme, že nie sme ďaleko. Magda - české dievča, ktoré sme stretli na začiatku cesty po Sareku v zrube, nám totiž povedala, že sámovia veľmi často odhadzujú odpadky do voľnej prírody. Za chvíľku sme naozaj narazili na cestu a tá cesta bola väčšia, než sme sa odvážili dúfať. Od tej chvíle už išlo všetko ako po masle. Dokonca sa aj počasie zlepšilo a prestalo pršať. Niekoľko kilometrov sme cupitali pozdĺž veľkého jazera až na križovatku s Kungsleden. Tu sme to už poznali a nezostávalo nám nič iné, než niekoľkými poslednými kilometrami dokončiť putovanie. Neďaleko od auta, na mieste určenom pre stanovanie, sme sa utáborili. Horko-ťažko sme zapálili mokré drevo a v kotlíku si uvarili večeru. Obliekli sme sa do suchého a mokré veci rozvešali na kríky a stromy okolo nás. Onedlho sme ich ale museli zase zvesiť, pretože začalo opäť pršať. Odobrali sme sa teda k spánku, aby sme ráno mohli, vyspatí do ružova, nasadnúť do našej Felície a pokračovať ďalej.
Národný park Sarek nás neprivítal práve najprívetivejšie. Na chvíľu nám ukázal kúsok zo svojej krásy, aby hneď nato všetko zahalil do hmlového závoja. Tie krásy, ktoré nám zostali skryté, by sme raz určite chceli uvidieť. Snáď sa to podarí. Niekedy nabudúce…
Text/foto: Kristýna Bartůňková
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |