Škandinávia 2012 VI. - Sarek 3
Keď sme odchádzali, stále ešte pršalo tak, ako predchádzajúci deň. Nebol to ale veľmi intenzívny dážď a onedlho úplne ustal. Kráčali sme po Kungsledene až k mostu, za ktorým sme, podľa Magdinej rady, zabočili do lesa a pokračovali po málo viditeľnej sámskej cestičke. Cesta sa chvíľami úplne strácala, a tak sme sa museli orientovať značkami Sámov, teda stromami s olúpanou kôrou. Šli sme krásnym lesom, ktorý po nejakej dobe začal rednúť a znižovať sa, až zmizol úplne. Terén bol schodný. Milan našiel prvé sobie parožie. Videli sme stáda sobov, ktoré sa preháňali okolo nás. Zvieratá bola snáď ešte zvedavejšie na nás než my na ne. Vytiahli sme ďalekohľad a pozorovali, ako okolo nás pobehujú s hlavami vystrčenými dopredu a pozorujú nás. Slnko síce nesvietilo, ale ani nepršalo a na obzore bol vidieť modrý pruh. Prísľub lepšieho počasia. Alebo nie?
Došli sme k jazerám, o ktorých nám deň predtým rozprávala Magda. Niekde v tejto oblasti sme plánovali vytvoriť tábor, z ktorého by sme sa vydávali na jednodenné výlety. Prvý mal byť na vyhliadku do nádherného údolia Rapadalen, ktoré je najväčším údolím v Sareku. Jeho dĺžka je 35 km. Druhý výlet mal viesť k najbližšiemu ľadovcu, ktorý nám ukazovala naša mapa. Viac by sme toho v časovom období, ktoré nám bolo dané, nestihli.
Nájsť vhodné miesto pre stany nebolo úplne jednoduché. Vietor bol totiž taký silný a terén taký podmáčaný, že na väčšine miest sa tábor rozbaliť jednoducho nedalo. Po nejakej dobe, čo sme obchádzali jazerá, našiel Milan miesto za kopčekom, v závetrí, a tam sa to dalo. Na obzore sa vynímala červenožltá žiara. Zakempovali sme, uvarili a tešili sa na slnečné zajtrajšky.
A ráno bolo naozaj slnečné. Kto vyliezol na kopček, ktorý nás chránil pred vetrom, mal nádherný výhľad na hory v diaľke, ktorým sme sa dnes chceli priblížiť. Taktiež sme si ale všimli oblačnosť, ktorá sa začala tvoriť na nebesiach a ktorá pomaly, ale iste klesala nižšie a nižšie, až začala pohlcovať horské vrcholy. Než sme sa naraňajkovali a vypravili na cestu, slnko bolo preč.
Na dnešný deň sme zvolili cestu k Rapadalen, pretože ľadovec by sme v momentálnej oblačnosti už ani poriadne nemohli vidieť. Podľa mapy sme sa potrebovali dostať najprv k mostu cez rieku Gådokjåhka. Keby sme sa túto rieku pokúsili prebrodiť mimo mostu, bolo by to príliš nebezpečné. Ako sme sa dočítali v materiáloch pred odjazdom do Škandinávie, najväčšie nebezpečenstvo predstavuje v Sareku práve brodenie divokých riek. Už nejeden človek zahynul práve v rieke Gådokjåhka. Cesta k mostu pre nás ale znamenala veľkú zachádzku. Bolo to dlhšie, než sme očakávali. Okrem toho v priebehu nášho pochodu barinami klesala oblačnosť stále nižšie. Vo chvíli, kedy sme sa k mostu, ktorý sa honosil veľkým sobím parožím, dostali, bola hmla už všade okolo nás. Údolie tejto rieky bolo ale také krásne, že naozaj stálo za to ho vidieť.
Okrem toho, že hmla bola taká hustá, že by sa dala krájať, bolo už aj pomerne neskoro, a tak sme sa, aj keď nechtiac, museli otočiť a vrátiť sa späť ku stanom. Bolo nám ľúto, že sa musíme vzdať nášho dnešného cieľa, ale bolo to asi rozumné riešenie. Ani návrat na stanovisko nebol vôbec jednoduchý. Museli sme veľmi aktívne používať kompasy a GPS. Kopec, o ktorom sme si pri odchode z tábora vraveli, že je dobrým orientačným bodom, nebol v tej hmle vôbec vidieť. Nakoniec sme sa ale k stanom spokojne dostali.
Text/foto: Kristýna Bartůňková
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |