Škandinávia 2012 III. - Skuleskogen 2

Rozložili sme oheň v kachliach, uvarili čaj a kašu na raňajky a Tom nasekal hromadu dreva pre ďalších návštevníkov ako náhradu toho, čo sme spotrebovali my.

Po jedenástej hodine sme opustili zrub a vyrazili na cestu. Prechádzali sme lesom plným borievok a každú chvíľu sme sa zastavovali, aby sme si ich natrhali do pusy. Najskôr sme došli k peknému rašelinovému jazierku Skrattabborrtjärnen. Bolo hnedasté, trblietalo sa v ňom slnko a plávali lekná. Od jazierka sme pokračovali lesom po modrej turistickej značke a po nejakej dobe sme vyšli z lesa a ocitli sa na skalnatom kopci, z ktorého sa postupne otvárali výhľady do okolitej krajiny. Kamene skál boli červenkasté a Milan ich identifikoval ako škandinávsku žulu zvanú rapakivi. Pokračovali sme po modrej značke v ústrety krásnym výhľadom z hrebeňa Slåttdalsberget.

Obklopení onou červenkastou skalou sme sa kochali výhľadmi na more na východe a na hlboké údolia Skuleskogenu západne od nás. Keď sme sa dostatočne vynadívali, zliezli sme dole do údolia a ešte pred vkročením do veľmi úzkej tiesňavy sme odbočili na inú peknú vyhliadku. Tu Tom vytiahol z vrecka ďalekohľad a vďaka nemu sme mohli v diaľke pozorovať rybársku loď, ktorá za sebou ťahala veľké množstvo rybárskych sietí. Z výšky sme sa pozreli aj na zrub pri jazere Tärnättvattnen, pričom sme spozorovali, že tento je už obývaný inými turistami. Potom sme sa vrátili k tiesňave, prešli ju a zostúpili k zrubu, na ktorý sme sa pred chvíľou dívali. Milan využil tunajšie „kadibúdky“ a my dvaja s Tomom sme nabrali vodu a následne si vymáčali nohy vo výnimočne čistom jazere.

Za touto zastávkou nás čakalo pomerne prudké klesanie k ďalšiemu zrubu označenému na mape. Naozaj sme ho našli a navyše sme mali to šťastie, že v ňom ešte nikto nebol ubytovaný. Chvíľu po nás síce prišla štvorica nemeckých turistov, ktorí zvonku nakúkali dovnútra, ale keď videli, že v zrubu už niekto je, odišli hľadať súkromie niekam inam.

Tento zrub nebol taký romantický ako ten z predchádzajúcej noci, ale aj tak sme boli radi, že tu stojí. Chlapci opäť nasekali drevo a ja som zakúrila v kachliach. Zrub stojí pri morskej zátoke, a tak sa mohli ísť chlapci vykúpať do, na môj vkus až moc, studenej morskej vody. Večer sme si zahrali hru s kockami a pomerne skoro zaľahli spať.

Ráno sme sa opäť prebudili do pekného dňa. Zakúrili sme v kachliach, urobili raňajky, a keď sme sa konečne vydali na cestu, bolo už okolo desiatej hodiny. Cesta späť k autu viedla lesom pozdĺž pobrežia. Občas sa medzi stromami vynorila pláž. Na jednej sme sa zastavili a vykúpali sa v mori. Bolo také pekné počasie, že aj ja som vliezla do vody. Popravde to bola viac než príjemná zastávka.

Keď sme dorazili späť k autu, naobedovali sme sa a vyrazili po ceste E4 ďalej. Cesta nebola ničímk výnimočná, a tak ju nemá zmysel popisovať. Neskôr odpoludnia sme začali hľadať miesto na rozbalenie tábora, ale nebolo to také jednoduché, ako sme predpokladali. Vhodný pľac sme objavili asi až za dve hodiny. Dlhé hľadanie ale stálo za to. Miesto bolo v súkromí, pri jazere s mólom, s miestami na stan, grilom a dreveným stolčekom. Utáborili sme sa tu a konečne vybalili rybárske náčinie. Rybárčenie pri západe slnka bolo super zážitkom. Zvlášť, keď každý z chlapcov chytil šťuku a zaistil nám tak výbornú večeru. Do stanov sme zaľahli s pocitom úplnej spokojnosti.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková