Severná Kórea: Postorwellovský štát I.
Pchjongjang je hlavným mestom Kórejskej ľudovodemokratickej republiky a ako každý štát, ktorý má v názve prídavné meno demokratický, ani Severná Kórea demokratická nie je. Tento štát je jedným z posledných prežívajúcich komunistických režimov, ktorý bol umelo vytvorený v roku 1948 po tom, čo Spojené štáty a Sovietsky zväz rozdelili Kórejský polostrov pozdĺž 38. rovnobežky. Na začiatku 50. rokov (1950-1953) prebehla kórejská vojna, prvý veľký konflikt studenej vojny, ktorý bol zahájený vojenskou inváziou Severnej Kórei, ktorá chcela pohltiť južnú časť polostrova. Neúspešne.
Napriek tomu, že posledné boje utíchli pred viac než pol storočím, krajina dodnes žije vojnou ako by sa stala včera. Oficiálna história prirodzene kladie vinu za konflikt Spojeným štátom, svojmu úhlavnému nepriateľovi. Mierna pochybnosť stačí Severokórejcovi na to, aby sa dostal do vážnych problémov. Aj keď to znie až absurdne, systém, ktorý vláda vybudovala, vytvára predstavu konštantnej paranoje. Obyvatelia sú totiž organizovaní do tzv. inminbanov. Sú to skupiny tvorené približne dvadsiatimi rodinami, ktorých úlohou je zaznamenávať si o sebe informácie. Voleným vodcom týchto mikrokomunít väčšinou býva žena v strednom veku, ktorej funkciou je nahlasovanie čohokoľvek podozrivého vyšším orgánom.
V tomto režime, ktorého piliere tvorí armáda, silná propaganda a dynastie Kimov, žije približne 22 miliónov obyvateľov. Vláda často skresľuje rôzne štatistické údaje, preto je nutné na ne hľadieť s rezervou. Krajinu devastuje hladomor a humanitárna pomoc, ktorá sa sem dostane je úplne nepochybne rozkradnutá dôstojníkmi a vysoko postavenými komunistami skôr, než sa dostane k svojim adresátom. Pritom ešte do začiatku 90. rokov nebola realita až tak temná. KĽDR držal pri živote Sovietsky zväz. S jeho pádom začal rýchly úpadok krajiny, ktorej hospodárstvo bolo z veľkej časti založené na exporte surovín – zatvárali sa závody, bane, vypadávala elektrina a začalo dochádzať k veľkému nedostatku potravín.
Pchjongjang leží na rieke Taedong v južnej časti krajiny a podľa oficiálnych štatistík v hlavnom meste býva 3,2 milióna obyvateľov. Pokiaľ sa pozriete na nočnú mapu Kórejského polostrova, podľa jedinej svietiacej bodky vo vnútri hraníc KĽDR ľahko rozpoznáte, kde mesto leží.
Pchjongjang je centrom štátu. Nachádzajú sa tu všetky najdôležitejšie administratívne budovy a najlepšie školy v krajine, čo znamená, že ambície drvivej väčšiny Severokórejčanov sa upínajú práve k hlavnému mestu. Je ťažké sa sem dostať a niektoré skupiny obyvateľov to majú vyslovene zakázané. Severná Kórea totiž prevzala konfuciánsky kastový systém. Najvyššie, pochopiteľne za zosnulým Kim Ir Senom a jeho rodinou, stojí „jadro“, pod ňou je „váhajúca trieda“ a najnižšie je tzv. nepriateľská trieda. Do nej patria napríklad ženské spoločnice podobné japonským gejšám, veštci alebo šamani. Vertikálna sociálna mobilita je takmer nemožná, pretože všetky hriechy rodičov voči režimu sa dedia.
Okrem toho, že nižšie triedy boli dôkladne sledované svojimi susedmi, nemohli bývať ani v oblastiach na juhu, kde je teplejšia klíma a pôda vhodnejšia pre poľnohospodárstvo. Pchjongjang je tak „výkladnou skriňou“ so známymi pohľadmi na široké bulváre, po ktorých ide osamelé auto alebo na odľudštené monumenty oslavujúce Kimovu dynastiu. V ďalšej časti sa pozrieme na to, čo KĽDR považuje za svoje architektonické pýchy.
Text: Maxim Kucer
Foto: Wikipedia.org - NASA, Mimura, Kok Leng Yeo, Presidential Press and Information Office, Túrelio
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |