Rakúsko: Alpentrip XII. – Resumé
Keď sme začiatkom leta plánovali túto dovolenku, resp. prázdninovú cestu, tušil som, že sa naše putovanie stane zároveň ideálnym materiálom pre napísanie niekoľkých článkov, podobne ako tomu bolo prakticky pri všetkých našich doterajších akciách. Netušil som ale, že sa naša pôvodne týždňová dovolenka pretiahne na tri mesiace. Možno až spätne som si dokázal uvedomiť, koľko sme toho videli, navštívili či poznali. O to horšie sa teraz, kedy za oknami jeseň predvádza svoju mrzutejšiu tvár, s našou cestou lúčim. Bohužiaľ láskavá schopnosť nášho vedomia, teda zabúdať to zlé, opäť za ten čas vykonala svoje bohumilé dielo, a tak si len ťažko vybavím situácie, ktoré by zniesli nejakú významnejšiu kritiku, aj keď v prípade tejto dovolenky by aj tak takýchto momentov bolo iba veľmi, veľmi málo a keď už nastali, väčšinou sa jednalo o nedorozumenie či obyčajnú ľudskú malichernosť. Samozrejme si môžeme povedať, že v niektorých momentoch mohlo byť o trochu lepšie počasie, ako v prípade panoramatických výhľadov pri Lago di Garda či Grossglockneri, ale to sú skôr kozmetické a nijako zásadné chyby. Dnes sa mi zdá aj to mnohohodinové blúdenie po Benátkach ako jeden z najzábavnejších vrcholov celej akcie.
Čo sa týka samotného cestovania, teda prejazdov a riadenia, taktiež ma nenapadá nič zásadného, okrem potvrdenia pravidla, že vždy je lepšie absolvovať cestu na juh v prvej polovici júla, pokiaľ západným susedom (v Nemecku) nezačnú prázdniny. Hovoriť o nutnosti dostatočnej bdelosti vodiča, kvalitnej podpory navigátora a znalosti miestnych pomerov a pravidiel premávky sa mi zdá zbytočné. Za celých zhruba 2000 kilometrov som po prvýkrát musel využiť zvýšenú pozornosť až počas návratu do vlasti, kedy nás po niekoľkých prejdených metroch začali obťažovať neohrození králi okresných ciest, ktorým zatemnené okná či služobné vozidlo dodávajú hrejivý pocit vlastnej nepremožiteľnosti. Nech si o talianskych, holandských alebo iných vodičoch rozprávame čokoľvek, blbca som stretol až u nás, a to sám nie som ktovieaký slimák.
Čo sa týka nákupu pohonných hmôt, najlepšie je rozvrhnúť si tankovanie tak, aby ste z ČR odchádzali pokiaľ možno s plnou nádržou, ktorá vám vydrží ideálne k rakúsko-talianskej hranici, kde ešte na rakúskej strane opäť dotankujete. Taliani majú benzín aj naftu rádovo až o niekoľko desiatok centov drahšiu. S ľahkou nohou potom bez problémov absolvujete spomínaných 500 až 600 kilometrov po návrat do ekonomickejších alpských oblastí. V Taliansku majte vždy pri sebe drobné do sumy cca 15 euro na mýtne brány, ktoré sú prakticky na všetkých zjazdoch z diaľnice, rovnako ako pri niektorých tuneloch či dlhších mostoch. Nielen šoféri rozhodne ocenia ponuku vynikajúcej kávy – jednoeurového espressa na ktorejkoľvek z väčších čerpacích staníc.
Čo sa týka ubytovania, v prípade kempov nie je potrebná predbežná rezervácia, pokiaľ teda stále ešte idete na hranici letnej sezóny. Po desiatom, resp. 15. júli je potom lepšie neriskovať a vo vytipovanej oblasti si niektoré z miest pre istotu zarezervovať. My sme mali šťastie a vždy sa jedno či dve miesta našli, čo neznamená ktovieakú istotu. Väčšina kempov, ktorých úroveň bola podľa očakávania o úroveň lepšia v Rakúsku než Taliansku, si za noc, auto a dve osoby vypýta okolo 30 - 35 euro. Pri troche snahy sa za menší príplatok ponúka aj ubytovanie v niektorom z menších penziónov a rozhodne je dobré, aby ste sa aspoň jednu noc kvalitne vyspali, čo platí hlavne pre vodiča. Investícia do pohodlnej postele sa vám jednoznačne viac vyplatí, než akákoľvek dopravná katastrofa spôsobená únavou, ktorá zákonite prichádza aj po inak komfortnom spánku pod stanom.
Keby som si mal vybrať, na ktorom z miest našej dovolenky by som chcel stráviť viac času, asi by to bolo na Lago di Garda, pretože jeho okolie ponúka naozaj mnoho možností rôznorodých aktivít. Ale to sa dá s trochou nadhľadu povedať o všetkých lokalitách, ktoré sme navštívili. Výlety po Korutánsku a jeho malebnej prírode, severotalianske mestá alebo vysokohorský prejazd. Naozaj je a bolo z čoho vyberať. Dnes, s odstupom niekoľkých mesiacov, považujem náš alpentrip za úplne komplexnú poznávaciu cestu, ktorej nechýbalo ani adrenalínové, kultúrne, estetické ani športové vyžitie. Dĺžka prejazdov nijako nevyčerpávala a prakticky vždy bolo možné cestu nejako preložiť krátkou zastávkou na zaujímavom mieste. Je jasné, že svetobežníci, skúsení cestovatelia a dobrodruhovia budú namietať, že návšteva severného pólu, amazonského pralesa či najvyššej hory sveta, je predsa len o trošku väčšie vzrušenie. Samozrejme aj oni majú svojim spôsobom pravdu, ale je o trochu pravdepodobnejšie, že bežný turista či skromnejší cestovateľ radšej prejde krížom Európu, než druhú stranu zemegule.
Cieľom všetkých našich 14 príspevkov nebolo dokonale zmapovať koridor jednej cesty, ani zahltiť čitateľov faktami, aj keď aj také články existujú. Mojim zámerom bolo priblížiť pocity, situácie a skutočnosti, s ktorými sme boli počas našej dovolenky konfrontovaní, museli sme ich riešiť a nejako ich priebeh ovplyvniť. Popísali sme a vyfotografovali väčšinu zaujímavých miest, ktoré sme buď sami navštívili alebo podľa nás stoja za prieskum. Popisy jednotlivých pamätihodností sú väčšinou napísané tak, aby si ich bolo možné reálne zapamätať bez toho, aby nás akokoľvek obťažovali svojou obsiahlosťou. Samozrejme som niektoré miesta aj vynechal, či zabudol, ale možno len preto, že ma nijak zvlášť neoslovili, alebo proste len nebol čas ich navštíviť, a tak môžem iba priať tým, ktorým sa to podarí, aby si tú svoju dovolenku užili podobne ako my tu našu.
Na úplný záver by som chcel poďakovať priateľke Terezke, presnej navigátorke a fotografickej spoluautorke väčšiny príspevkov, od ktorej aj vzišiel nápad absolvovať takúto dovolenku spolu s výberom styčných bodov tejto nadmieru povedenej cesty…
Text: Jan Chaloupka
Foto: Tereza Překlasová a Jan Chaloupka
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |