Poľsko, Osvienčim II: riešenie židovskej otázky

Neprekvapilo ma preto, že – kým sme vôbec vstúpili do tábora – videli sme skupinku izraelských vojakov, ktorí sa fotili pred vstupnou bránou. Mávali nad hlavou bielo-modrou vlajkou so židovskou hviezdou. Vedľa nich pritom práve prechádzal nemecký zájazd, ktorý ani neprehovoril. Žiaľ, natrafili sme tu aj na Nemcov, ktorí boli dosť hlasní a nedodržovali príliš pietu miesta.

Iba jediná pec pripomína milión splynovaných a spálených väzňov

V koncentračnom tábore Auschwitz I je „iba" jedna plynová komora a spaľovňa. Keď sme prechádzali plynovou komorou, kde väzňov usmrcovali cyklónom B, práve tu prebiehalo pietne zhromaždenie. Mladí ľudia, najskôr asi z Izraela, sa držali v kruhu za ruky a spievali. Okolo boli vence a horiace sviečky. Hneď vedľa plynovej komory sú spaľovacie pece, ktoré mohli spáliť až 340 tiel denne.

Toto krematórium fungovalo v rokoch 1940 až 1943. Jeho kapacita však bola malá, a tak Nemci postavili v novovznikajúcom koncentračnom tábore v Brzezinke štyri veľké plynové komory a spaľovacie pece, v ktorých potom zomrela väčšina väzňov. Podľa firmy, ktorá vybudovala všetkých päť krematórií, sa v nich denne mohlo spáliť 4576 mrtvôl.

Plynové komory a spaľovacie pece v Brzezinke Nemci pred koncom vojny rozobrali a zničili, takže z nich ostali iba trosky. Ako jediný dôkaz „konečného riešenia“ ostala plynová komora a pec v základnom tábore v Osvienčime.

Auschwitz II: Miesto, kde musí začínať peklo

Keď prejdete celý areál základného tábora Osvienčim a máte pocit, že nič horšieho už neuvidíte, treba rátať s tým, že sa mýlite. To najhoršie vás totiž ešte čaká. Nasadnete do autobusu a ten vás asi za desať minút prevezie do tábora, ktorý Nemci nazvali Auschwitz II – Birkenau. Je to najväčšia časť tohto koncentračného tábora s kapacitou až 90 tisíc väzňov.

V tejto časti tábora bola väčšina budov drevená a do súčasnosti sa z nich dochoval iba zlomok. Ústredný bod je železničná vlečka a nástupisko, na ktorom dochádzalo k selekcii privezených väzňov. Niektorí išli rovno do plynu, tí ostatní potom do tábora, kde niekoľko mesiacov pracovali, aby nakoniec aj tak zomreli – alebo vyčerpaním a hladom alebo v plyne, podobne ako nespočetne iných pred nimi.

Dokonca tu boli aj detské baraky, kde žili deti väzňov. Sprievodkyňa nás sem zaviedla až úplne na koniec, no tú hrôzu už bolo ťažké vstrebať. Prechádzate všetky tie baraky, kde zomierali ľudia po tisícoch, počúvate výklad a nerozmýšľate. Informácie si mozog už len ukladá. Existuje určitá miera súcitu a desu, ktorú už rozum dávno prekročil.

Nedokážem si vôbec predstaviť, ako tam ľudia mohli prežiť. Všade bahno, na záchod sa chodilo podľa rozkazu a každý musel vykonať svoju potrebu do minúty. Umyvárne boli veľmi strohé a podľa výkladu takmer nefunkčné. Takže ľudia tam žili v bahne medzi krysami. Každý deň chodili do roboty a keď ochoreli, zomreli. Nakoniec po nich ostal iba chumáčik vlasov, možno fotka alebo kufor s menom a spiatočnou adresou.

Text a foto: Lenka Rafaelová

Preklad: J. Výborný