Peru: Cotahuasi – vraj najhlbší kaňon sveta

Nakoniec sme sa rozhodli pre Cotahuasi. U kaňonu Colca nás odradil nielen vstupný poplatok, ale aj množstvo turistov, pretože je dostupnejší. Kaňon Cotahuasi sa nakoniec ukázal ako správna voľba.

Do dediny Cotahuasi sa dá dostať z Arequipy a cesta trvá približne 10 hodín. Jazdí sa sem nočným autobusom. Očakávali sme dlhšiu cestu, nakoniec sme dorazili o druhej ráno. Našťastie je v Cotahuasi zopár hotelov, a tak nebol problém ubytovať sa aj takto nad ránom. A navyše aj dosť lacno. Ďalší deň sme si išli zistiť informácie, aké treky sa tu dajú absolvovať. Zohnali sme mapu a poradil nám aj sám majiteľ hotelu. Je tu nutné veci dopredu si naplánovať, pretože autobusy jazdia len raz denne.

Ďalší deň vyrážame skoro ráno autobusom do Pampamarcy. U šoféra si radšej overujeme, o ktorej hoden sa bude vracať z Pampamarcy. Máme v pláne urobiť si výlet k Bosque de Piedras Huito. Dôjsť sem nie je až tak náročné, síce sa ide do prudkého kopca, ale vzdialenosť je len do 4 kilometrov a prevýšenie dosahuje do 700 metrov. Okrem krásnych výhľadov nám učaroval aj „kamenný les“. Po prvý raz v živote sme videli niečo také. Navyše sme tam boli úplne sami, nad hlavami nám dokonca párkrát zakrúžili kondory. Cesta dole bola rýchla, a keďže sme mali ešte čas, vydali sme sa kúsok za dedinu, kde bolo vyhliadkové miesto na kaňon s vodopádmi a ďalšie krásne výhľady na hory a farebné polia miestnych obyvateľov.  

Naším ďalším cieľom bol dvoj- alebo trojdenný trek cez dediny Charcana a Quechualla. Do dediny Charcana sme dorazili navečer. Cesta autobusom je len pre silnejšie povahy, no aj tak sa radšej nedívajte z okna. Ide sa totiž po úzkych prašných cestách a človek pod sebou vidí len zráz. Výhodou týchto malých dedín je, že sa tu vždy nájde dáky hostel pre turistov, kde sa dá prespať, takže so sebou nemusíte ťahať žiadne zbytočné veci. Možno len vlastný spacák, pretože čisté v týchto miestach povlečenie nečakajte a tiež je tu v noci dosť chladno. Vyrážame skoro ráno, máme pred sebou náročnú trasu. Ideme ešte za šera, ale cesta je vychodená od ľudí, ktorí tu každý deň ženú skoro ráno dobytok na pastvu a večer zase späť. Vravíme si, ako drsný a náročný musí byť tunajší život, navyše pre nás Európanov, zhýčkaných rôznymi vymoženosťami.

Prvá časť cesty vedie skôr len po vrstevnici, najkrajšie vyhliadky na hory sú pri zostupovaní do kaňonu do dediny Quechalla. Krásne dúhové hory, až sa človeku veriť nechce, že je to skutočne možné. Vieme, že by mal ísť odpoludnia autobus späť do dediny Cotahuasi, od miestnej panej sa však dozvedáme, že autobusová zastávka je vzdialená ďalších 9 km. Po 23 kilometroch sa nám nechce hnať ďalších deväť, a tak sa rozhodneme zostať v Quechalle. Tu si odpočinieme, majiteľka nám uvarí obed, večeru a na ďalší deň nachystá aj skoré raňajky. Po nich vyrážame ďalej, aby sme stihli autobus. Cestou míňame aj Bosques de Cactus de Judiopampa, akýsi „kaktusový les“.

Cestou z Quechally sa ešte zastavujeme pri 150 metrov vysokom vodopáde Catarata de Sipia. Aj tu v okolí je krásne farebná krajina. Teraz už vieme, že žiadne ďalšie farebné hory v Peru nemusíme navštevovať. Kaňon Cotahuasi splnil naše predstavy o farebných horách nad všetky očakávania.

GPS: 15°12'16.4"S 72°53'55.6"W (kaňon)

Text a foto: Tomáš Novák

Preklad: O. Maňáková