Nový Zéland V: NP Tongariro

Optimisticky naladení sme sa nalodili do autobusu smer Turangi, kde sme dorazili po asi 45 minútovej jazde a kde sme ihneď prestúpili do už čakajúcej dodávky, ktorú sme mali dohodnutú a už zaplatenú z Taupo. Dodávka nás pohodlne doviezla do Whakapapa Village, čo je jeden z východiskových bodov na 4denný trek Severným okruhom (Northern Circuit).

NP Tongariro, ktorý bol zriadený v roku 1887 ako úplne prvý NP na NZ, sa pýši troma aktívnymi sopečnými vrcholkami - Mt. Tongariro (1967 m n. m.), Mt. Ngauruhoe (2287 m n. m.) a Mt. Ruapehu (2797 m n. m.), čo je najvyšší vrchol Severného ostrova. Severný okruh vedie okolo takmer symetrického sopečného kužeľa Mt. Ngauruhoe a okrem iného ponúka aj úžasné pohľady na Mt. Tongariro a Mt. Ruapehu. Absolvovať ho je možné obojsmerne, ale sú tu nutné rezervácie nocľahov v táboriskách (buď v chate alebo vo vlastnom stane), ktoré sú kapacitne obmedzené.

Na informáciách vo Whakapape sme zistili, že na jednom z táborisku už nie je miesto, takže pôvodne plánovaný smer na Emerald Lakes sme museli pozmeniť a na trek vyraziť v opačnom smere. Urobili sme teda nevyhnutné rezervácie, zaplatili ubytovanie a z Whakapapy vyrazili smerom k chate Waihohonu, ktorá je vzdialená asi 5 - 6 hodín chôdze. Bola to pomerne pohodová, mierne zvlnená cesta bez väčších fyzicky náročnejších pasáží. Hneď na začiatku treku sme minuli krásny vodopád Taranaki Falls a netrvalo dlho a už sa pred nami objavil nádherný pohľad na Mt. Ngauruhoe, ktorý bol ešte pred chvíľou v oblakoch. Prvú prestávku sme si urobili na vyhliadke pri jazere Lower Tama, ku ktorej vedie asi 10 minútová odbočka z trasy treku. K chate sme dorazili navečer, rozložili sme si stan a uvarili cestoviny. Výhodou táboriska je, že táborníci môžu využívať všetko vybavenie chaty, tzn. aj variče. 

Druhý deň nebolo potrebné vstávať ráno obzvlášť skoro, pretože nás čakal iba 3 hodinový presun k ďalšej chate, kde sme mali zaplatený nocľah. Pretože počasie bolo nádherné a my sme sa nikam neponáhľali, asi po hodinovej chôdzi som sa rozhodol pre malé osvieženie v priezračne čistej bystrine. Dita môj nápad zdieľala len z polovice, a tak si zmočila aspoň nohy. Zvyšok cesty pôsobil, tak ako väčšina treku, nádychom mesačnej krajiny. Pri príchode k ďalšej chate nás uvítal jeden Slovák (žijúci vo Švajčiarsku), ktorý išiel ešte s jedným Nemcom trek v opačnom smere. Opäť sme rozložili stan, uvarili večeru a s našimi spolunocľažníkmi sme si zahrali pár spoločenských hier.

Tretí deň nášho treku bol najnáročnejší, pretože nás čakalo zhruba 10 hodín chôdze so značným prevýšením. Vstali sme teda už o 5 hodine ráno, zbalili sa a po raňajkách vyrazili na výstup smer Red Crater. Zo začiatku sa išlo dobre, ale záverečný výstup na kráter bol náročný. Cestu tvorila suť, takže pri každom kroku sa to trošku pošmykovalo. Výstup navyše sťažovalo pomerne veterné a premenlivé počasie. Na vrchole sme museli chvíľu počkať, aby sme vôbec niečo videli, čo sa však nakoniec vyplatilo a pred nami sa objavil krásny výhľad na Mt. Ngauruhoe a Mt. Tongariro. Po menšej pauze sme trochu zostúpili a následne sa vydali dobyť vrchol Mt. Tongariro. Tento výstup sme išli na ľahko (batohy sme schovali za balvany). Cesta tam a späť nám trvala niečo vyše hodiny, ale na vrchole sme toho moc nevideli, pretože bola hora ponorená do oblaku.

Po zostupe sme sa rozhodli naobedovať sa a následne sa rozdeliť. Dita išla pomalým tempom smerom k ďalšej chate. Ja som nakoniec podľahol myšlienke dobyť Mt. Ngauruhoe a rozhodol sa na ľahko vystúpiť na vrchol, ktorý bol v tejto chvíli v oblaku. Oficiálna cesta na vrchol neexistuje, nutné je ísť cez pomerne rozsiahle suťové pole, čo bolo vo výsledku náročnejšie, než som predpokladal. Počas výstupu som musel priebežne dopĺňať energiu hroznovým cukrom. Celý výstup aj s návratom mi trval hodinu aj 50 minút, aj keď informačná tabuľa hovorila o 3 hodinách. Na vrchole som mal šťastie, oblačnosť sa pretrhala a mne sa otvorili nádherné výhľady na obe jazerá - Lower aj Upper Tama - spolu s Mt. Ruapehu, ktorého vrchol bol však práve v oblakoch. Tieto pohľady mi boli skutočnou odmenou za náročný výstup a riadne som si ich užíval. Zostup išiel už omnoho rýchlejšie a čo nevidieť som bol späť na ceste smerom k chate. Tu som však zažil zrejme najviac adrenalínový zážitok z celého výletu. V jednu chvíľu som sa otočil smerom do svahu a uvidel som, ako sa priamo na mňa valí lavína sopečnej sute aj s v priemere metrovými balvanmi. Na nič som nečakal a samozrejme som bežal späť po ceste, aby ma lavína nezmietla so sebou. K môjmu prekvapeniu stál o pár stoviek metrov ďalej, kam som dobehol, nejaký starší pár a toto neskutočné prírodné predstavenie si natáčal na video, pričom sa náramne bavili. Po upokojení sa som nakoniec tiež neodolal, vytiahol foťák a zachytil som aspoň záverečnú fázu lavíny. Po zvyšok cesty sa už nič dramatického nestalo. Večer sme išli skoro spať, nakoľko sme boli obaja značne unavení.

Posledný deň bol už vyložene docházkový. Počasie nám príliš neprialo a navyše ani krajina už nebola až tak zaujímavá. Trek sme zdarne dokončili opäť vo Whakapape, kde sme mali dohovorený odvoz smerom do dedinky menom National Park. Odtiaľ sme potom busom pokračovali priamo do metropole NZ - Wellingtonu.

Text/foto: Vojtěch Bližňák

Preklad: O. Maňáková