Nový Zéland: cestovanie po ostrove II.
Šnorchlovali sme, prechádzali cestičky na rôznych ostrovoch, pozorovali delfíny, lovili scoolaps (lastúry) a crey fish (homáre, langusty), raz pod nami prefrčal dokonca aj žralok, ale bol to ešte mladík, a tak sme to prežili.
A na pamiatku som kapitánovi namaľovala na plot moje prvé novozélandské grafity. A opäť som vyrazila sama stopom, aby som nezabudla na svoj sen, ako k tomu nabáda Alchymista v knihe Paula Coelha… Išla som smerom k majáku na najsevernejšom cípe Nového Zélandu Cape Reinga. Tu sa dramaticky stretávali Tichý oceán a Tasmánske more. Vody tu vrú a penia.
Zvládla som aj celý Coastal Track , pretože som cestou stopla Nemca, ktorý ma zviezol až k majáku, po 90 Mile Beach na piesočné duny a okolo najstaršieho stromu Kauri , starého skoro 1000 rokov.
Došli sme až na pláž Piha a Karekare na západe Aucklandu, kde sa natáčal film Piano. To bola nádhera. Celá prechádzka po pobreží s rozsiahlymi plážami, čiernym pieskom a nádherným príbojom vĺn bola viac než uchvacujúca! Kemp bol iba 5 minút od pláže.
A potom už hore dolu. Na juh k vodopádu Rotoruu a na gejzíry, kde som bola dosť sklamaná. Vodopád bol iba 3 m vysoký a vstupné stálo 50 dolárov. Po prehliadke som vyrazila smerom k NP Urewera a jazeru Waikaremoana. Tu to pre mňa, ako stopárku, bolo nebezpečné. Prejdú tadeto zhruba štyri autá za deň, a tak ma všetci odhovárali, ale ja som to naopak brala ako výzvu. Opäť som mala šťastie a dostala sa až k jazeru Waikaremoana s jednou prestávkou na polceste, v zapadnutom, ale romantickom kempe pri vodopáde.
Keď som to tu počas dvoch dní pekne prešmejdila, dorazila k niekoľkým vodopádom a prešla sa okolo jazera, stopla som, pre zmenu, ďalšieho Nemca, ktorý ešte nikdy predtým neviezol stopára. Ten ma vzal až k NP Tongariro, kde som už raz bola. Stopovaním som sa dostala ešte kúsok ďalej smerom na sever za ľuďmi, čo ma zviezli smerom k Wellingtonu, keď som stopovala počas dažďa v žltom pršiplášti, ako som spomínala v minulej časti. Pomohla som im vymaľovať dom, ktorý sa chystali na druhý deň prenajať. A v tom mi zavolal kapitán lode Affinity, že potrebuje kuchára pre dlhšiu plavbu s desiatimi klientmi na palube. Nie že by som vedela variť, ale podarilo sa, vzal ma. A tak mi začalo ďalšie dobrodružstvo na desať dní - smer Wellington a ferry do Pictonu a tam pozdĺž ostrovčekov Marlborough Sounds. Kapitán ma varením nakoniec iba strašil, pretože kuchárku na lodi už mal. Ja som jej iba pomáhala.
Cestou sa nám pokazila loď, práve vo French pass za obrovskými vírmi v mori, ktoré boli také silné, že našu loď takmer stiahli. Zážitok bol o to výdatnejší, pretože víry sa tu točia na druhú stranu! Bola to sila! A potom, keď sa nám loď rozbila úplne, zavolali sme na pomoc inú loď, ktorá nás za lano ťahala celé 4 hodiny. Aby sme aspoň trochu zabavili našich klientov, nechali sme ich rybárčiť. Tí ku svojej radosti vyťahovali samé žraloky. Spolu 6 kusov, ale len malých.
Nakoniec sme predsa len úspešne dorazili do prístavu Havelock a po vrúcnom lúčení zase Picton a ferry do Wellingtonu, odkiaľ sa mi podarilo dostopovat za Palmerstone North. V tom čase sa už stmievalo a pani, ktorá ma viezla, ma pozvala k sebe domov na prespatie. Mala dvojročnú dcérku a exemplárneho manžela -taťuldu. Pozoruhodní domorodci. Báječné duše.
Ráno ma čakal stop na polostrov Coromandel. Keď som odtiaľ bola už len čo by kameňom dohodil, zastavili mi dvaja Juhoafričania pôvodom Nemci a tí mali rovnaký plán ako ja, prejsť to tu krížom krážom a hlavne dôjsť k vyhlásenej Catedral cave a Hot springs pools, kde je to vždy preľudnené...
Po dosiahnutí tohto cieľa som sa na posledný týždeň môjho pobytu na Novom Zélande vydala späť za kapitánom na Bay of Island, aby som sa rozlúčila. Ale po ceste ma zviezol kapitán jachty v Aucklandu, s ktorým som strávila báječný víkend. On mal narodeniny 14. 2. a ja 15. 2. a práve bolo 15. 2., tak sme to šli zapiť do prístavnej krčmy. Po oslave ma pozval na svoju jachtu a to bol neskutočne krásny zážitok, plávať s vetrom o preteky. Bola som kapitánova pravá ruka, tak som sa cítila dôležitá, potrebná a užitočná. Mali sme polojasno až jasno, ale v noci zúrili divoké vlny. Počiatočná inštruktáž bola: "keď sa dostanem cez palubu stlačíš tlačidlo MOB (man over board - muž cez palubu pozn. redakcie), aby sa uložili súradnice a zavoláš coast guard: mayday mayday man over board Naturally – name of the boat..." Bolo to naozaj prima žúžo dobrodrúžo!
Nastal čas lúčenia s nečakaným dobrodružstvom na jachte a ja som sa musela presunúť na moju poslednú zastávku za kapitánom na Bay of Island. Na rozlúčku som mu namaľovala nové grafity a on ma zaviezol na letisko…
Odišla som spokojná a šťastná s pocitom, že na svete sú ešte stále skvelí ľudia a ja chcem byť ako oni! Life is not all about waiting for the storm to pass its about learning how to dance in the rain. (Život nie je o tom, ako búrku prečkať, ale o tom, naučiť sa v daždi tancovať).
Text/foto Sylvie Halouzková
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |