Nórsko: Severské metropoly VIII – Lillehammer

Ďalšia lahôdka je ešte len pred nami. Návšteva skutočne vydareného skanzenu Maihaugen. Múzeum ľudovej architektúry bolo otvorené už v roku 1904. Založil ho nórsky lekár a zberateľ ľudového umenia Anders Sandvig. Je to vlastne celé mesto s asi 150 historickými budovami. Obzvlášť príjemné a vlastne aj prekvapivé je to, že skanzen „žije“. Takmer v každom domčeku niekto býva, privítajú vás, ako by ste išli k nim na návštevu a porozprávajú vám, ako tu žijú a čím sa živia. Sú tu aj deti, ktoré v sezóne nechodia do školy, musia totiž rodičom pomáhať s úrodou. Keď sa v Rožnově pod Radhoštěm pripravovala realizácia tamojšieho skanzenu, prišli sa naši (Česi) učiť sem.

Najskôr treba zájsť do kostola. Pred vikingským kostolíkom nás víta pani, ktorá nás zároveň pozýva ďalej. Všetci sa spôsobne usadíme do lavíc a výklad sa môže začať. Tento kostol bol do skanzenu premiestnený z iného miesta. Pôvodne mal tento katolícky kostol obdĺžnikový tvar, tvorila ho len centrálna časť terajšej stavby. Nemal žiadne okná ani osvetlenie. Omša prebiehala v latinskom jazyku – nikto jej ale nerozumel, a tak trvala len 30 minút. Potom, čo Nórsko pripadlo pod správu Dánska, boli ku kostolu pristavané bočné strany s oknami. Kázalo sa v dánčine a do kostola boli umiestnené nové lavice. Došlo tiež k zmene na luteránsky kostol. Kázanie sa pretiahlo na 2–3 hodiny. Keď sa kostol presúval na svoje terajšie miesto, bola veľká časť jeho vybavenia poškodená alebo sa úplne stratilo, takže to súčasné je poskladané z rôznych miest.

Z kostola pokračujeme ďalej na farmu. Narazíme na útulný drevený domček, vo vnútri sedí matka s dvoma deťmi, ktoré niečo vyšívajú. Usadíme sa ku stolu a vypočujeme si rozprávanie z minulosti. Dozvedáme sa, že na farmách býval letný a zimný dom. Ten letný bol výrazne väčší – musela sa doňho vojsť celá rodina aj s čeľadníkmi. Všetci zasadali k jednému stolu. V chalupe spal len farmár s rodinou, pomocnica a čeľadníci spali pri dobytku. Dozvedáme sa, čo jedli, pili a ako prebehal život na farme. Rozprávanie je veľmi zaujímavé, potom máme priestor na prehliadnutie celej farmy, vrátane chlievov. Pomerne veľkým zážitkom je návšteva miestnej školy. Pani učiteľka nás už čaká pred budovou. Dievčatá majú svoje miesto napravo učebne, chlapci zas naľavo. Začína sa výučba. Preberáme výslovnosť zvláštnych nórskych písmen, ktoré v češtine nenájdeme. Pani učiteľka píše všetko na tabuľu a následne nás skúša. Na tretí pokus sa zdá, že sme boli úspešní, tak si zaspievame nejakú českú národnú a hodina sa pomaly končí. Naša sprievodkyňa pôsobí skutočne verne a všetci sme si to poriadne užili.

Stúpame do mierneho kopca až k rybníku a pokračujeme do novšej časti. Teda novšej, tunajšie domy sú z počiatku dvadsiateho storočia. Najskôr som si vravela, že dovnútra ani nemusím ísť, ale našťastie som si to rozmyslela. Je to tu úžasné. Nábytok, kuchynské zariadenie – všetko mi pripomína detstvo.

Pokračujeme ďalej dedinou a stále je to krajšie a krajšie, nechýba voňavá cukráreň, dôležitá lekáreň, pošta ani stanica, niekde sú živí obyvatelia, inde iba figuríny. Aby som si tú atmosféru náležite vychutnala, objednávam miestnu špecialitu – lahodné vafle s domácou marmeládou a kyslou smotanou.

Čas letí ako splašený, opäť sa musíme vydať na cestu. Pred nami je asi 7 hodín dlhý prejazd do Stockholmu, v kempe Ängby by sme mali byť najneskôr do 22. hodiny.

GPS: 61°06'51.4"N 10°27'58.1"E

Text a foto: Magdaléna Radostová

Preklad: O. Maňáková