Nepál XVII: Krátky trek severne od Káthmandu
Autobusová stanica v Káthmandu je kapitola sama o sebe. Všade je hluk, špina, smrad a chaos. Valia sa tu obrovské hromady odpadkov. Možnosť kúpiť lístky na autobus na ďalší deň nie je. Aspoň sme na ňu neprišli. Až po zdĺhavom vypytovaní sme sa dozvedeli, že autobus do Sundarijal, kam sme sa potrebovali dostať, jazdí každý deň a prakticky stále.
Ďalší deň sme sa teda na stanicu vydali skoro ráno. Potom, čo sme takmer nastúpili do zlého autobusu idúceho kamsi do neznámeho miesta, ktorého meno začínalo tiež na S, sme sa konečne naskladali do správneho autobusu a odišli. V autobuse s nami išiel asi nejaký školský výlet. Deti už boli väčšie, tipovala by som to na strednú školu. Boli veselé, stále sa na niečom smiali a pojedali praženú kukuricu, ktorú nám tiež ponúkli.
Po desiatej hodine sme dorazili na miesto a po chvíli vyrazili na cestu. Bolo strašné teplo a cesta viedla dlho hore po nekonečných schodoch. Keď sme vyliezli schody, išlo sa už trošku lepšie. Nasledovalo totiž stúpanie bez schodov a rovina. Na vstupe do Národného parku Shivapuri sme pri checkpointe platili vstupné 250 rupií na osobu. Pre miestnych bol vstup 10 rupií. Vrchol kopca, na ktorý sme sa „terigali“, bol asi v 2400 výškových metroch a potom už nasledovalo len klesanie po kĺzavej ílovitej ceste asi 300 metrov do dediny Chisopani, alebo Studená voda.
V Chisopani bolo mnoho hotelov, ktoré vyzerali omnoho luxusnejšie než tie na treku okolo Manaslu. Odchytilo nás osadenstvo hneď prvého z nich. Síce bol ešte rozostavaný, ale naša izba vyzerala dobre a mala dokonca sociálne zariadenie. Bolo možné vyjsť na terasu, z ktorej sme mohli, aj keď nie úplne zreteľne, vidieť vrcholky Langtangu.
Pri čakaní na večeru – dal bhat, sme sa začali baviť s jedným Japoncom. Nevedel moc anglicky a bolo mu to trápne, čo sa prejavovalo tak, že sa stále hlasno a čudne smial. Vravel, že v Nepále je na štyri dni, takže stíha len tento trek. Vraj má spolu za rok jeden týždeň dovolenky. Keď sme mu povedali, že my máme dovolenku päť týždňov, tak sa zdesil a vtipnými posunkami nám ukazoval, že keby si chcel vziať päť týždňov dovolenky, bola by to pre neho samovražda. Ohromne sme sa pri tom nasmiali. Potom nám vymenovával rad krajín, ktoré už navštívil. Keď sme sa spýtali, kde sa mu páčilo najviac, tak povedal, že v Prahe. Akonáhle si ale všimol, že ho počúva aj jeho nepálsky sprievodca, tak rýchlo dodal, že v Prahe a v Nepále. Pri večeri sme si objednali trikrát „big pot“ čaje. Netušili sme, že nám každému prinesú obrovskú termosku, ktorá by nám bola stačila jedna pre všetkých.
Ráno sme vyšli zase na terasu, aby sme sa pokochali. Vrcholky bolo vidieť, ale boli zahalené do oparu. Po dlhých raňajkách sme sa vydali na cestu do Nagarkotu. Išli sme celý deň až do zotmenia. Na ceduli v Chisopani je písané, že Nagarkot je vzdialený 18 km, niekde sme čítali, že je to 25 km. Osobne by som sa prikláňala skôr k tej druhej variante.
Po ceste sme stretli nepálskeho chlapca na bicykli. Vravel, že je prvý zo skupiny 31 ľudí a že idú najprv na obed a potom tiež do Nagarkotu, kde na nich budú čakať ďalší, peší turisti. Spolu ich malo byť vyše 200. My sme obedovali v Juhle. Pán, ktorý nás obsluhoval, si myslel, že sme Arabi. Možno to bolo tým, že ja a Zuzka sme niesli rovnako veľké ruksaky ako na dvadsaťdenný trek, pričom Milan sa uspokojil s malým batôžkom.
Kus cesty prechádzal pralesom a záverečná časť viedla veľmi pekným údolím s úhľadnými terasovitými políčkami. Vždy, keď sme prechádzali lesom, mala som pocit, ako by mi mali prasknúť ušné bubienky. Tak silný bol rev lesného hmyzu.
Keď sme dorazili do Nagarkotu, zistili sme, že luxusné hotely (niektoré mali pri vchode dva levy, ako to býva pri nejakých zámkoch a palácoch), sú už dosť plné. Ubytovacích priestorov tam ale bolo veľa, a tak sme nakoniec našli voľné miesto v chatovom tábore, kde sme dostali chatku na noc za 1650 rupií pre všetkých. Deň predtým sme síce spali všetci za 300 rupií, ale nejako sme to neriešili. Boli sme radi, že sme vôbec niečo zohnali. Mali sme naplánované, že ďalší deň pôjdeme ešte ráno na vyhliadku na vzdialené hory, ale keď sme sa prebudili, zistili sme, že všade okolo nás leží hmla a nie je vôbec nič vidieť. Preto sme sa zobrali, došli na autobusovú zastávku a odišli do Bakthapuru.
Text/foto: Kristýna Bartůňková
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |
Súvisiace články
Nepál I. - Príprava na cestu
Expedícia Annapurna 2012 III.: Pokus o prespanie na Lhotce a následný zostup
Expedícia Annapurna 2012 II.: BC Lhotse
Expedícia Annapurna 2012 I.: Ako to všetko začalo
Expedícia Annapurna 2012 IV.: 2. výškový tábor a čakanie na počasie
Expedícia Annapurna 2012 V.: Vrchol je náš
Nepál II: Káthmandu
Nepál III: Odjazd na trek
Nepál VI: Príjemné stretnutie
Nepál XI: Prvý aklimatizačný výlet
Nepál XV: Dlhé klesanie
Nepál XIV: Za sedlom
Nepál V: Putovanie nepálskymi dedinami
Nepál IX: Návšteva kláštora pod Manaslu
Nepál XIII: Dharamsala
Nepál IV: Prvý deň na treku
Nepál VIII: Mani
Nepál XII: Samdo, ďalšia aklimatizácia
Nepál XVI: Záver treku okolo Manaslu
Nepál VII: Prvá sedemtisícovka na dohľad
Nepál X: Samagoan
Lokácia:
Slovenská republika
Partneri:
Sprievodca:
Fotosúťaž:
Aktuality:
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.