Nepál XV: Dlhé klesanie

Na nás s Milanom to malo taký efekt, že sme spomalili balenie. Štvalo nás to, pretože sme po prekročení sedla už mali pocit, ako keby sme už išli iba na autobus. Pritom nás čakalo ešte niekoľko dní chôdze peknou krajinou a nebolo treba si to takto kaziť. Dokonca sme chvíľu premýšľali o tom, že necháme Hariho ísť rýchlejšie a my si pobyt ešte predĺžime. Napadlo nás, že až prejdeme z Manaslu Conservation Area do Annapurna Conservation Area, nebudeme mať už dôvod ponáhľať sa kvôli permitom a mohli by sme tam chvíľu zostať. Potom nám ale došlo, ako to asi bude na Annapurna treku vyzerať, že to nebudú pokojné, prosté dedinky pre turistov ako na začiatku našej cesty. A tak sme sa rozhodli, že pôjdeme podľa plánu s Harim do Kathmandu a pár dní, ktoré nám v Nepále zostanú, budeme tráviť čiastočne v meste a čiastočne niekde v horách v okolí Kathmandu.

Kanaďanky, s ktorými sme sa včera zoznámili, vyrazili chvíľu pred nami. Po nich sme na cestu vykročili my a za nami zase začali prúdiť davy turistov. Mne ráno nebolo moc dobre, ale po ceste sa to dosť zlepšilo a išlo sa mi nádherne. Najskôr sme prešli rieku, ktorá mala farbu mlieka a prudko sa valila dole z hôr. Milanovi na moste do rieky spadla bambusová palica, ktorú mal celú cestu ako náhradu jednej z trekových paličiek. Hneď na začiatku treku totiž zistil, že zabudol na to, že sa mu jedna palica pokazila pri ceste po Ukrajine a nedala sa opraviť. Hari mu potom našiel túto bambusovú palicu, ktorá sa zdala byť ideálna a o ktorú teraz bohužiaľ prišiel. Už to ale až tak nevadilo, na klesanie mal ešte svoju druhú trekovú palicu.

Potom, čo sme prešli rieku, sme museli vystúpiť na jeden kopec a ďalej cesta viedla dlho, ale nijak obzvlášť prudko, dole kopcom. Po nejakej dobe sme zostúpili do nádherného jedľového lesa. Na kopci oproti bol vyhorený les a Hari vravel, že sa to stáva v zime, kedy môže každá iskra spôsobiť požiar. Les bol naozaj nádherný, pripadala som si zase ako niekde v Kanade a moc sa mi to páčilo. Veľmi rýchlo sa ale menil a za chvíľu boli jedle vystriedané borovicami. Ku koncu došlo zase k zmene a prechádzali sme lesom, v ktorom rástli stromy nápadne pripomínajúce tie, okolo ktorých sme chodili v Peru a na ktorých rástli nádherné bromélie. Tu bromélie neboli. Videli sme ale veľa rododendronových stromov, ktoré bohužiaľ v tejto ročnej dobe nekvitnú. Stretávali sme už zase mnoho rastliniek marihuany.

Hari nám ponúkal prestávku na obed v jednej dedine, kde už všade posedávalo mnoho turistov. Nemali sme ešte hlad a ani sme nechceli zostávať v takých davoch a tak sme išli ďalej, až do dediny Surki, kde sa stavali nové lodžie. Inak tam nebolo nič. Dali sme si dobré jedlo (cestoviny so zeleninou, nazývané čaomin), nechali davy prejsť a išli ďalej. Pochodovali sme asi do piatej hodiny, kým sme dorazili do dediny Tilche, miesta nášho dnešného nocľahu. Ubytovali sme sa v práve opravovanej lodžii, ktorá bola ale naozaj luxusná. Dokonca nám tam do lavóra ohriali teplú vodu, takže sme sa mohli konečne umyť.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková