Nepál XII: Samdo, ďalšia aklimatizácia

Bývali sme v príjemnej lodžii Yak hotel. Keď sme sa ráno zobudili, vyliezli z teplých spacákov a vyšli von pred lodžiu, uvideli sme nádherné výhľady na zasnežené horstvá okolo nás. Tieto pohľady boli deň predtým zahalené v oblakoch.

Ako aklimatizačný výlet sme si pre ďalší deň zvolili výstup k tibetským hraniciam. Musím povedať, že tento deň patril k najlepším na našej ceste. Stretávali sme mnoho pasúcich sa jakov a dzopke, videli sme nejakého miestneho bažanta (alebo nejakého vtáka jemu podobnému) a kamzíky, ktoré Hari nazýval mountain sheep. On úplne všetkému dával meno horské - horská kvetina, horská myš, horská ovca, horský vták atď. Mali sme úžasné výhľady na Manaslu, Manaslu North a ďalšie kopce, týčiace sa okolo nás. Vyšli sme niečo cez „kilák“ na výšku, ale až k hraniciam sme bohužiaľ nedošli. Nemali sme už dosť času a prekonaná výška sa u mňa a Milana začala ozývať bolením hlavy, čo síce nie je žiadna tragédia, ale nebol dôvod to siliť. Pred sedlom v nadmorskej výške 4904 m n. m. (podľa Milanovej GPS) sme to teda otočili. Bol to náš výškový rekord, ktorý mal byť o niečo ešte prekonaný už za pár dní.

Ako náhle sme sa vrátili do hotelu, dopadli na Milana následky prekonanej výšky, ktoré začal pociťovať v menšej miere už hore. Začala ho trýzniť žalúdočná nevoľnosť a jeho tvár vyzerala dosť zúfalo. Na večeru si objednal čínsku slížovú polievku, ktoré sa tu bežne dajú zohnať (nosiči ich chrúmu po ceste aj za sucha a potom odhadzujú obaly do prírody) a šiel si ľahnúť. Keď Hari priniesol jedlo, zistil, že je Milanovi zle a išiel pre neho. Vravel, že polievka je dobrý liek na výškovú chorobu a že mu zaručene pomôže. Milana presvedčil a ten prišiel do jedálne zjesť polievku. Bolo to naozaj zázračné, pretože do pol hodiny mu bolo zase dobre a bol schopný aj mastiť karty.

Druhý deň v Samde sme strávili odpočinkom. Ja som chytila nádchu a začalo ma trošku bolieť v krku, takže som bola rada. Išli sme samozrejme von, ale prešli sme len kúsok cesty a na dlhú dobu zakotvili na jednom peknom mieste za dedinou. Ja a Milan sme si každý vybrali jeden kameň, na ktorom sme sa vyvalili a vstrebávali himalájske slniečko (poriadne natrení opaľovacím krémom s faktorom 50+) a Zuzka sa prechádzala okolo.

Keď sme sa vyslnili, zdvihli sme sa a šli ďalej údolím, ktorým vedie iná, dlhšia cesta k hraniciam Nepálu s Tibetom. Ani tadeto sme však nedošli ďaleko. Zišli sme na dno údolia, kde boli močariská a opäť tu trávili dlhší čas. Kvitli tam horce, plesnivec a rástli kríky s tŕňmi, ktoré mali väčšinou červenú a ďalej potom žltú alebo zelenú farbu, ale o ktorých sme nevedeli, ako sa volajú. Zrejme mountain bush. Bolo nádherné počasie. Zdvihli sme sa po hodine a pol a šli späť. Po ceste sme zase videli svište, tentoraz v menšej vzdialenosti, a tak sme ich vcelku dlhú dobu pozorovali. Utiekli pred nami do dier, ale zase vyliezli. Keď sme potom na ne číhali priamo pri dierach, už sa neukázali. Mraky sa začali tento deň tvoriť neskôr než deň predtým. Vypozorovali sme, že je to bežný trend tejto ročnej doby, pretože spočiatku sa mraky začali kumulovať už niekedy o deviatej hodine a teraz sa objavili až okolo tretej odpoludnia. Vzhľadom k tomu, že bol koniec monzúnu, bolo to logické.  

Keď sme sa vrátili do dediny, zistili sme, že turistov tu podstatne pribudlo . Vlastne turistov bolo vidieť skoro všade. Vyrástli tu dve stanové mestečká – mestečko červených a mestečko žltých stanov. Aj lodžie už boli plné. V našej jedálni boli obsadené všetky stoly, okrem jedného, ktorý sme teda obsadili my. Všimli sme si, že väčšina turistov je podstatne starších než sme my. Jedna paní prišla v tielku a za chvíľu ju Zuzka videla, ako leží vonku v plavkách a opaľuje sa. Mohla mať tak okolo päťdesiatky. Hovorila španielsky. Ľudí bolo naozaj veľa a my sme si vraveli, ako dobre sme spravili, že sme vyrazili týždeň pred začiatkom turistickej sezóny a tak sme si mohli až doteraz užívať súkromie na ceste. Turisti nás dohonili vďaka tomu, že sme si trek naplánovali celkovo na dvadsať dní namiesto bežných dvoch týždňov.

Po obede sme si urobili ešte krátku prechádzku po dedine. V úzkej uličke sa proti nám vyrútili dva splašené jaky. Museli sme uskočiť, aby nás nenabrali na rohy. Došli sme k miestnemu budhistickému chrámu. Bol zatvorený, ale ako sme okolo neho postávali, prišiel k nám jeden dedinčan a zo strany nám otvoril dvere miestnosti, v ktorej bolo otáčacie mani, aké sme cestou stretli už dvakrát. Samozrejme sme si zatočili, aby sme mali šťastie. Potom chlapík zase dvere zavrel a začal nás pozývať k sebe. Povedal, že je obchodník a predáva rôzne veci. Ja som bola dosť zvedavá a tak sme šli. Býval neďaleko. Z vreca vytiahol nejaké čapice a rukavice, ktoré sme si ale kúpiť nechceli. Potom začal vyberať koráliky a to už nás zajímalo viac. Vravel, že všetky sú z jačích kostí. Ťažko povedať, či to bola pravda, mohli byť tiež z kostí dzopke, ale to je vcelku jedno. Mne, Milanovi aj Zuzke sa zapáčili rovnaké koráliky. Obchodník ich mal trikrát, takže sme si ich chceli všetci kúpiť, ale nevedeli sme, či máme zjednávať už tu. Po ceste sme dostali od skupinky Čechov radu, že Tibeťania nezjednávajú a toto bola oblasť, kde sa vyskytovalo tibetské obyvateľstvo. Nakoniec sa Zuzke podarilo zjednať cenu z 1500 na 950 rupek.

Spať sme v ten deň išli dosť skoro. Ďalší deň bola naším cieľom Dharamsala, posledné stanovisko pred výstupom do päťtisícového sedla.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková