Nepál XI: Prvý aklimatizačný výlet

Ráno ma prebudil rachotivý zvuk. Vstala som a šla sa pozrieť von, čo sa deje. Kúsok od nás stál vrtuľník a nejakí ľudia do neho niečo nakladali. Potom sa zdvihol a preletel okolo Manaslu, ktorá bola osvetlená vychádzajúcim slnkom. Mala som už pri sebe foťák a cvakala som ako o život. Za chvíľu priletel ďalší vrtuľník a potom ďalší a ďalší. Ako sme sa dozvedeli, končila sezóna výstupov na vrchol Manaslu a vrtuľníky odtiaľ odvážali horolezcov aj ich výbavu.

Plán pre tento deň bol vyjsť do základného tábora Manaslu. Rozlúčili sme sa s Pavlou a Jankom a vyrazili. Tempo sme ale zvolili pomalšie než pomalé, stále sme fotili a kochali sa výhľadmi na osemtisícovku, ktorá sa pomaly zahaľovala oblačnosťou, aby sa za okamžik zase odkryla. Hari z nás už začal byť nervózny a pýtal sa, či naozaj chceme do base campu dôjsť. Na to sme odvetili, že pôjdeme a uvidíme, kam až dôjdeme. Prešli sme okolo krásneho ľadovcového jazera. Cestou sme stretávali mnoho ľudí, idúcich smerom od základného tábora. Medzi nimi bol aj jeden Čech, ktorý nám povedal, že nemá moc zmysel tam chodiť, pretože končí sezóna, tábor sa ruší a sťahuje sa dole.

O pravdivosti jeho slov sme sa mohli presvedčiť, keď sme pokračovali ďalej. Pri prudkom stúpaní cik-cak cestou hore sme totiž stretávali zástupy nosičov, odnášajúcich stany, kuchyne a skrátka celý tábor dole, do dediny. Boli medzi nimi ako muži, tak aj ženy a dokonca aj deti. Boli medzi nimi tiež dosť starí ľudia a všetci nosili nepredstaviteľne veľké a ťažké náklady.

Hari nás upozornil na rastlinu, ktorá sa páli pri budhistických obradoch a ktorá sa volá sunpátí. Videli sme ju páliť pri obrade v Lho. Tiež sme počuli padať lavínu, ktorá musela byť naozaj mohutná, pretože to znelo ako dlhé a silné hrmenie. Videli sme nádherného orla, ktorý nám prelietal priamo nad hlavami. Milan ho chcel natočiť na video, ale zabudol stlačiť „čudlík“ a tak z toho potom bol celý otrávený. Vravel, že sa mu ho práve podarilo dobre zaostriť.

Do base campu Manaslu sme nakoniec nedošli. Po prvé sme boli leniví a stále sme sa zastavovali a po druhé sa začali robiť mraky, v ktorých sa nakoniec skryl aj základný tábor. Preto sme sa otočili a išli späť. Trošku ma to mrzelo, ale čo sa dá robiť. Išlo hlavne o aklimatizáciu a tú sme si aspoň nejakú urobili. Po návrate do Samagoanu sme si dali obed a vyrazili sa pozrieť do miestneho budhistického chrámu. Aj keď niekto vo vnútri bol (svietilo sa tam), nedalo sa tam dostať. Večer už bola pekná zima a tak sme sa šli skoro zavŕtať do teplých spacáků.

Cesta zo Samagoanu do dediny Samdo (3690 m n. m.) bola pohodová. Skoro celú dobu sa šlo po relatívnej rovinke, iba ku koncu sme museli prekonať „stupák“. Po ceste sme videli skupinu svišťov. Chvíľu sme ich pozorovali, ale čoskoro nás odhalili a zmizli v dierach. Mojim foťákom boli na tú diaľku neodfotitelní. Znovu sme videli padať lavínu. Zdanlivo to vyzeralo, ako by bol jej pád strašne pomalý, v skutočnosti to ale musela byť obrovská rýchlosť.

Do Samda sme dorazili zavčasu a ubytovali sa v Yak Hoteli, kde sme dostali peknú izbičku. Boli sme radi, pretože sme sa tu chystali stráviť tri noci. Hotel mal aj jedáleň, v ktorej sa dalo vysedávať a hrať karty. Nikde sa nekúrilo, ale nijak zvlášť to nevadilo. Jedáleň sa čoskoro zadýchala a tím aj trochu ohriala. Jediné miesto, kde bolo naozaj teplo, bola kuchyňa a tam sme nemali prístup. Hari tam ale mohol a tak tam trávil väčšinu času.

Keď sme sa najedli, povedali sme si, že by sme ešte niekam išli a tak sme vyrazili. Frantíci, ktorých sme tu zase stretli (tentoraz naposledy), nám povedali, že išli kúsok po kopci naproti a že to tam silno fúkalo. Poradili nám, nech tam ideme radšej ráno, ale my sme sa rozhodli ísť hneď, pretože na ďalší deň sme už program vymyslený mali. Kopec sa volá Pana Danda a má cez päť tisíc, ale my sme došli len asi do štyroch a boli sme spokojní. Na kopci viali budhistické vlajočky a bol by z neho pekný výhľad, keby neboli okolití velikáni z veľkej časti v mrakoch. Aj tak ale boli výhľady pekné a my sme boli spokojní. Ďalší deň nás čakal aklimatizačný výlet v smere tibetských hraníc.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková