Nepál X: Samagoan

Najprv cesta viedla pomerne strmo do kopca, a to až do dediny, ktorá niesla názov Shiala. Táto dedina vyzerala príšerne. Akoby bola rozpadnutá a temná. Bola plná detí, ktoré se na nás vrhli a žobrali perá. Zapáčil sa nám jedine koník stojací pri ceste, ale aj ten sa k nám otočil zadkom. Hari vravel, že Shiala je v súčasnej dobe v rekonštrukcii. Rozhodne sme sa tu nehodlali zdržiavať ani na okamžik a tak sme hneď išli vcelku príjemným terénom ďalej až do nášho dnešného cieľa – dediny Samagoan.

Napriek tomu, že Samagoan je významná dedina, ktorá slúži ako východiskový bod pre expedície na Manaslu, nevyzerá omnoho lepšie než Shiala. Už po príchode na nás pôsobila ako mesto duchov a svoj dojem nezlepšila, ani keď sme ju celú prešli. Lodžií tu síce bolo veľa, ale boli plné. Našťastie sme narazili na nejakého muža, ktorý keď videl, že zháňame ubytovanie, prehovoril s Harim a odviedol nás k jednému hotelíku, kde ešte jednu miestnosť predsa len našli. Bohužiaľ pri tom ale museli vysťahovať niekoľko Nepálcov. Pravdepodobne sa jednalo o sprievodcov a nosičov. Bola to jediná noc, kedy spal Hari v jednej miestnosti s nami. Tu som zistila, že som celá poštípaná od bĺch a Zuzka tiež. Jediný Milan zostal blchami nedotknutý. Presne sme nevedeli, kde sme k nim prišli, ale mali sme ich a trvalo to nejakú dobu, než sme sa ich zbavili. Pre mňa to od tej chvíle znamenalo začiatok pravidelného mazania štípancov vo dne aj v noci Fenistilom.

Bolo veľmi príjemné, že sme v lodžii v Samagoane stretli niekoľko ľudí, ktorých sme poznali zo začiatku treku. Ako prvých sme stretli dvojicu mladých Francúzov. Vraveli, že na celý trek majú len asi 13 dní a že preto nemajú veľa času na aklimatizáciu. Boli z Bretagne a vraj sa po návrate z Nepálu chystajú začať nový život niekde v Alpách. Druhá dvojica bol pár dôchodcov z Nového Zélandu. Pani sa stále tvárila dosť nepríjemne a sotva nás pozdravila. Nikdy som ju nevidela, že by se usmiala. Pán, ako sa ukázalo, bol naopak veľmi milý a po večeri sa s nami dal do reči. Vravel, že boli s jeho pani v Nepále už niekoľkokrát a že sa rozhodli, že sem na dôchodok pôjdu ako dobrovoľníci, čo aj urobili. Pani učila angličtinu a pán zariaďoval niečo ohľadne vodovodu. Kedysi vraj cestovali aj do Tibetu, ktorý už, podľa pánových slov, nie je taký, aký býval. Pravý Tibet sa teraz aj so svojou kultúrou odsťahoval do Nepálu a hlavne do Indie. Pán rozprával, že sa zo svojho pracoviska dívali na Manaslu a tak se rozhodli zakončiť svoj pobyt v Nepále týmto trekom. Ako jediní tu spali v stane. Keď sa Zuzka spýtala, či im tam nie je zima, pán odvetil, že má veľmi milujúcu ženu. Tak neviem.

Poslední, koho sme stretli, bola dvojica Čechov – Pavla a Janek. Stretli sme ich úplne v prvý deň cesty a niekoľkokrát sme sa s nimi potom navzájom predchádzali. Vraveli, že sa v Nepále pred rokom zoznámili a že už tu boli niekoľkokrát. Chceli prejsť tento trek, potom časť Annapurny a nakoniec dôjsť do nejakej dediny, kde chceli stráviť dva týždne. Aj toto bolo veľmi milé stretnutie.

Pretože výška tri a pol tisíc metrov nad morom si už zaslúži dostatočnú aklimatizáciu, rozhodli sme sa, že jeden deň v Samagoane zostaneme a vydáme sa na výlet smerom k základnému táboru Manaslu. Tam sme sa teda na druhý deň vydali.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková