Nepál VI: Príjemné stretnutie

Povolenie do národného parku bol totiž vystavený na presný dátum a my sme museli dôjsť na jeho začiatok včas. Chôdza nebola veľmi príjemná, pretože bolo opäť takmer neznesiteľné teplo. Priamo na nás pražilo slniečko. Tešili sme sa, až vystúpime do chladnejšej oblasti.

Na obed sme sa zastavili v dedine Yaru a dali sme si dal bhat (ryža so zeleninou). Náš sprievodca Hari pomáhal s varením, ktoré je jeho koníčkom, a dobre sa v ňom vyzná. Kuchyňa bola otvorená a my sme tak mohli procedúru prípravy jedla sledovať. Pri ohni sa sušila baranina a vedľa za drevenou stenou sa napchával senom nádherný kozlík. Okrem neho tu bolo množstvo ďalších domácich zvierat. Hlavne sliepky a kačky aj s kačiatkami. A ďalší kozlík, ktorého práve viedli na porážku.

Ohnisko bolo, ako všade inde, vo vnútri chalupy. Tu aspoň jedna stena kuchyne chýbala, takže dym mohol pohodlne vychádzať von. Inde ale mali ohnisko priamo vo vnútri miestnosti, kde boli len dvere a okná a dym sa tam akumuloval. Komíny tu ešte nikde vidieť neboli. V niektorých dedinách sme mali pocit, ako by sme sa ocitli v Európe v období stredoveku.

Vedľa ohniska s kovovým držiakom na hrnce bola rohož, na ktorej sa jedlo pripravovalo na varenie a smaženie. Hari nám ponúkol na ochutnanie baranie mäso. So Zuzkou sme odmietli, pretože je všeobecne odporúčané na treku mäso nejesť. Nemajú tu žiadny spôsob chladenia a mohlo by teda byť pokazené. Milan si aj napriek tomu malý kúsok dal. Chutilo mu a nič mu po ňom nebolo. Milanovi ale vždy dobre trávi a nie je preto pre posudzovanie bezpečnosti jedla reprezentatívny. Potom nám Hari ešte ponúkol kúsok syra. Ten som tento krát ochutnala aj ja, pretože syry zbožňujem. Bol výborný. Bohužiaľ tento malý kúsok bol výnimkou a nikde inde na treku sme sa už so syrom nestretli, ak nepočítam trošku, ktorú nám vysoko v horách urobili Nepálci na tibetskom chlebe.

Z Yaru do Jagatu trvala cesta necelé dve hodiny a striedali sa v nej úseky do kopca a z kopca s rovinkou. Minuli sme ceduľu, ktorá nám oznamovala, že vstupujeme do Manaslu Conservation Area. V Jagate sme sa ubytovali v zatiaľ najluxusnejšej lodžii našej cesty a šli sa zaregistrovať do kancelárie. Tu sme sa z letákov na nástenke dozvedeli, že trek okolo Manaslu v súčasnej dobe navštevuje asi 2000 turistov za rok. V minulej sezóne ich tu prešlo asi 1000. Na nástenke bol tiež leták informujúci o aktivitách tunajšieho Združenia matiek. Na plagáte boli obrázky zvierat, ktoré tu žijú. Z obrázku na nás vzhliadal snežný leopard, medveď hnedý, kamzík a veľa druhov vtákov.

Pretože sme v ten deň mali ešte veľa času, rozhodli sme sa, že sa pôjdeme prejsť po dedine alebo za ňu. Povedali sme to Harimu a napriek tomu, že sme mali pôvodne v úmysle ísť sami, on to pojal ako úlohu zorganizovať pre nás vhodnú variantu odpoludňajšieho výletu. Začal sa aktívne vypytovať miestnych a tí nás aj s Harim za chvíľu viedli niekam na dvor. Ukázali nám, že máme preliezť plot a vydať sa cestou nahor, na nejakú vraj veľmi peknú vyhliadku, odkiaľ sa dá za dobrého počasia vidieť aj Manaslu. Stúpanie bolo síce pomerne prudké, ale bez našich ťažkých batohov sme si pripadali, ako by sme vedeli lietať. Už po ceste sme bohužiaľ zistili, že vychválené výhľady nebudú, pretože všetky okolité vrchy sú v mraku. Príliš nám to ale nevadilo, aj bez nich bol výlet príjemným spestrením.

Keď sme sa vrátili dole, čakalo nás veľmi príjemné stretnutie s českou päticou, ktorá sa skladala z proti nám starších ľudí (väčšinou tak okolo šesťdesiatky), ktorí ale podľa všetkého boli asi skúsení horali (aj z Himalájí). Veľmi príjemne sme sa s nimi porozprávali. Niektorí z nich sa vydali na cestu aj napriek svojim zdravotným problémom. Napríklad pani, ktorá šla tento trek navzdory svojej artróze. Tú sme naozaj obdivovali. Hovorila, že keď tu boli po prvýkrát (to mali asi päťdesiat), tak si tiež niesli všetky veci sami. Teraz už si ale vzali nosičov. Dostali sme aj niekoľko dobrých rád, týkajúcich sa zjednávania a prevencie horskej choroby (veľa piť a veľa cikať). Celkovo to bolo naozaj veľmi milé stretnutie, ktoré, aj keď krátke, dokáže človeku pridať množstvo energie a motivácie.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Zuzana Megerssová