Nepál IX: Návšteva kláštora pod Manaslu

Tieto zvieratá boli vyšľachtené kvôli väčšej odolnosti voči teplotným rozdielom. Kravy totiž znesú iba teplejšie podmienky a vysoko v horách je pre ne príliš veľká zima. Naopak jaky sú schopné prežiť iba vo vysokých nadmorských výškach, kde je chladno. Dole v údolí by kvôli teplu umreli.

Do cieľovej dediny Lho, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 3180 m, sme dorazili okolo piatej hodiny odpoludnia. Lho je výnimočná dedina tým, že je z nej neskutočne nádherný výhľad na „rohatú horu“ Manaslu. A ten výhľad je o to nádhernejší, keď človeku praje počasie tak, ako prialo nám. Ďalší deň, skoro ráno, keď nebolo ani mráčika a keď sme stúpali k budhistickému kláštoru, ktorý stojí na kopci nad Lho, sme sa mohli dosýta pokochať pohľadom na túto spektakulárnu horu.

Pre výlet do kláštora sme sa rozhodli preto, že sme k ďalšiemu bodu našej cesty nemuseli ísť tak ďaleko. Mali sme teda čas na to, aby sme dopoludnie strávili v Lho a okolí. Cesta do kláštora sa ukázala ako naozaj výborné rozhodnutie. Na kopec sme došli "cik-cak cestou", lemovanou modlitebnými vlajočkami. Stretli sme na nej skupinku mladých lámov, ktorí sa veselo usmievali. Keď sme došli až hore, vyfotografovali sme si najprv chrám. Potom sa Hari spýtal jedného z lámov, či môžeme vstúpiť dovnútra. Bolo nám to umožnené. Vo vnútri prebiehal nejaký obrad. Ako sme za chvíľu zistili, práve dnes bol budhistický sviatok a v miestnom chráme preto prebiehala celodenná modlitba.

Keď sme vstúpili dovnútra, pohltila nás čarovná atmosféra vyvolaná tónmi spevu a hry na hudobných nástrojoch. Bola to totiž modlitba uskutočňovaná pomocou hudby – spevu lámov a hry na bubny, trúbky a ďalšie nástroje. Lámovia, ktorí boli až na jedného hlavného lámu ešte deťmi, sedeli v radoch a pred sebou mali zvitky so svätými textami, podľa ktorých zborovo spievali. Jeden z väčších chlapcov občas prešiel s nejakou nádobou, z ktorej sa šíril voňavý dym, alebo s farebnými látkami, ktorými rôzne vlnil. Bolo to naozaj nádherné. Hari sa po príchode do chrámu uklonil  – späté ruky vyzdvihol nad hlavu, potom ich posunul pred hruď a nakoniec pred brucho, následne na to si ľahol na zem tvárou k podlahe a hlavou aj rukami sa dotkol zeme. Celú procedúru zopakoval asi trikrát. Ja som najprv nevedela, či by som ho nemala napodobniť a pripadala som si trošku nepatrične, pretože všetci mladí lámovia sa na nás zvedavo dívali. Radšej som ale Hariho procedúru neopakovala a namiesto toho som si len prehliadala chrám, ktorý bol jednoducho nádherný. Výzdoba bola veľmi pestrá a farebná, maľby na stenách aj sochy vyobrazovali Budhu.

Po chvíli postávania a obdivovania tej nádhery mi skĺzol pohľad na kraj ku spievajúcim lámom, kde sedela aj nejaká orientálne vyzerajúca žena. Pokynula mi, aby som si šla sadnúť vedľa nej, takže som šla a ostatní sa čochvíľa pridali. Niečo sa mi snažila povedať po anglicky, ale nebolo jej moc rozumieť. Jediné, čo som pochopila, bolo, že dnešný sviatok sa slávi touto modlitbou v hudbe a že máme vypustiť svoje priania do priestoru. Tak som to urobila. Pohodlne som sa usadila v tureckom sede a vstrebávala skvelú atmosféru modlitby.

Neviem, ako dlho mohol trvať celý obrad, ale viem, že by som tam vydržala sedieť celý deň. Potom ale prišla na rad prestávka, počas ktorej nás ta žena, ktorá sa, ako sme sa neskôr dozvedeli, volala Hannah, predstavila hlavnému lámovi, majúcemu na starosti miestny kláštor. Taktiež na jej popud sme sa išli všetci vyfotiť pred chrám - keď myslím všetci, tak tým myslím aj všetkých malých lámov, ktorí sa zúčastnili modlitby. Nepripadalo mi ale, že by vyzerali nejako nadšene. Keď sa fotenie skončilo, Hannah povedala, že tie fotky aj video (pretože Milanovi dovolili počas obradu natáčať) musíme dať po návrate domov na facebook. O facebooku sa zmienila ešte mnohokrát a nám to prišlo naozaj vtipné, pretože ani jeden z nás dodnes facebookovému šialenstvu neprepadol.

Hannah nás pozvala na čaj, ktorého sa zúčastnil aj hlavný láma. Dostali sme sladký čaj s mliekom, ktorý mi moc chutil, a bavili sa s lámom. Hannah nám prekladala. Zaujímali ho rôzne veci – odkiaľ sme, odkiaľ a kam teraz ideme, aké je podnebie v Českej republike a podobne. Vravel, že tu je ešte pomerne teplo, ale hore v horách bude naozajstná zima. Pre mňa tu bola teplota tak akurát. Bol to milý rozhovor. Za chvíľu sa ospravedlnil, že musí ísť pokračovať v modlitbách.

Hannah ale ešte zostala a bavila sa s nami ďalej. Vravela, že je zo Singapuru a že zaisťuje oblečenie pre malých lámov v tomto kláštore. Vraj má na starosti spolu až päť budhistických kláštorov – dva v Sikkime, dva v Bhutáne a tento v Nepále. Spýtala som sa, čo tunajší malí lámovia jedia a Milan ma za túto otázku veľmi pochválil, pretože Hannah povedala, že jedia tsampu a aby nám lepšie priblížila čo to je, ponúkla nám, že ju pre nás pripraví. A to aj urobila. Tsampa je v podstate syrové cesto, pripravené z múky, cukru, masla a čaju s mliekom. Chutí to dobre a je to veľmi sýte. Lámovia to jedia ráno aj večer, každý deň. Na obed potom mávajú ryžu alebo niečo podobné. Hannah nám na mieste ugúľala každému po tri guľôčky tsampy a dohromady nám pripravila aj bochníček na cestu.

Ďalšie, čo sme sa od Hannah dozvedeli, bolo, že lámovia vstávajú každý deň o pol piatej ráno a že sa učia štyri jazyky – tibetsky, nepálsky, anglicky a čínsky. Po čaji nás vzala do dielne miestneho umelca, ktorý vyrába malé stavbičky z rôznofarebného masla. Keď sme sa lúčili, Hannah nám kládla na srdce, aby sme medzi svojimi známymi roznášali povedomie o tomto kláštore a až sem pôjdeme nabudúce, nech privezieme sladkosti pre malých lámov.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková