Maďarsko: Putovanie II. - v Budapešti sa nestratíme II.

Stačí, ak si v predstave dosadí do miesta, kde je Budínsky hrad Pražský, a má pevný záchytný bod.

Namiesto sochy Slobody si nahraďte pražskú rozhľadňu a hlavnú ulicu, ktorá smeruje od nábrežia do vnútra Pešti, si predstaví ako Národnú triedu predĺženú až na triedu Na příkopech. Tá však nekončí palácom U Hybernů, ale železničnou stanicou Keleti palyaudvár (čo sa vyslovuje »pajaudvár«, „ly“ v maďarčine znamená vždy „j“). A tiež z nej nevybočuje po pravej strane žiadne Václavské námestie. Naopak naľavo od nej nájdete rad námestí a prinajmenšom to najväčšie si môže český turista predstaviť ako Staromestské. Potom už zablúdiť nemôžete, pretože je nepravdepodobné, že by ste sa pustili ďalej od centra do Újpešti, kde je spleť ulíc a uličiek, ktoré si nezadajú s okrajovými časťami Prahy.

Budapešť je vlastne dvojmestie z dvoch miest – Buda a Pešť, a aj tu nájdeme istú podobnosť s Prahou.

Buda je starobylé mesto asi ako Hradčany a Malá Strana, poskytuje nádherný priestor na prehliadku historických domov a posedenie na Rybárskej bašte, zhruba v miestach, kde sa na Petříne nachádza vyhliadková reštaurácia Nebozízek. No podobnosť je iba v tom, že je odtiaľ vidno dolu na mesto. Rybárska bašta je bohato zdobená a pôsobivá neogotická stavba, možno trochu gýčovitá, no patrí k uznávaným atrakciám mesta. Skutočnú vôňu maďarskej histórie nám poskytne prechádzka po „várhegy“ (Hradnom vrchu, „gy“ vyslovujeme ako „ď“) a okolí až do Óbudy čiže starej Budy, ako aj exkurzia do obnovených hradných priestorov, ktoré boli ešte dlho po vojne poničené. Je to úžasný zážitok pre každého, komu nevadí trochu stúpania do kopca. Domy v Óbude sú veľmi dobre reštaurované a snáď každý si zaslúži tabuľku „müemlét“, teda umelecká pamiatka. Určite si získa vašu pozornosť Matyášov chrám, kde boli korunovaní maďarskí králi. Na tejto strane Dunaja by ste asi nemali minúť o trochu ďalej po prúdu rieky stojaci (Dunaj však tečie opačným smerom ako Vltava v Prahe) starý a vysoko luxusný hotel Gellért, pomenovaný podľa kopca za ním (gellért-hegy, opäť akási obdoba Petřína), no na obed tam asi nepôjdete.

 Tento hotel s fantastickými kúpeľmi a bazénmi na najvyššom poschodí hostil najslávnejšie osobnosti sveta a ostáva legendou aj dnes, kedy v Budapešti vyrástol rad supermoderných hotelov svetových značiek. Tomu však zodpovedajú aj jeho ceny. No nemali by sme zabudnúť, ak nám to čas dovolí, ale stojí za to pozrieť sa z Óbudy dolu bližšie k Dunaju na rímsky amfiteáter, čo je však iný smer ako Gellért.

Pešť môžeme porovnať s pražským Novým Mestom a Vinohradmi spolu, leží však celá v rovine a oproti Prahe pôsobí akosi rozľahlejšie. Naľavo od Rákoczi út („cz“ sa vyslovuje „c“, naopak „č“ sa píše „cs“, a aby sme to vybavili naraz, „s“ sa maďarsky píše „sz“ a písmeno „s“ sa číta „š“, nepomýľte si to s poľštinou), keď Dunaj vám ostal za chrbtom, je turisticky asi najzaujímavejšia časť tejto aglomerácie. Nájdete tu vznosnú budovu Parlamentu, ktorá však skôr pripomenie Londýn ako Prahu, a smerovať vás priamo od Rákoczi út môže preslávená Váci utca, ktorá vždy bola a aj dnes je strediskom módy, butikov a príjemných kaviarničiek – presť sa po Váci utca by si nemal odpustiť ani turista, ktorý nie je práve nadšený z múzeí a galérií.

Ak sa dostanete na Vörösmárty tér (slova „út“ a „utca“ znamenajú ulica, „tér“ je námestie), ste v tej najlepšej časti Pešti a odtiaľ práve nadšenci múzeí a galérií k nim už ľahko trafia podľa sprievodcu. K Parlamentu a zvlášť zaujímavému Etnografickému múzeu pokračujete jednoducho rovno, kým sa dostanete znovu k nábreží. Kým však pôjdete ďalej, ak ste labužníci na sladké, zastavíte sa určite vo svetovo preslávenej cukrárni na Vörösmártyho námestí. Hlbšie do Pešti preniknete, ak sa dáte po širokej József Attila utca, potom trošku naspäť a orientačný bod bude Deák tér. Svoju prechádzku po vnútornej Pešti pravdepodobne ukončíme na Károly körút, ktorý nás, ak cez nej ideme po po pravej strane, vráti okolo Veľkej synagógy spojenej so židovským múzeom, ktoré tiež stojí za návštevu, späť na Rákoczi út.

Samozrejme, mohli by sme pokračovať naľavo po Bajzy Zsilinsky út a v prípade, že máme dosť času, tak sa tunajšími ulicami môžeme prechádzať takmer donekonečna. Uvedomíme si pritom rozľahlosť metropoly a jej vznosnú obytnú zástavbu v tejto časti, prevažne vybudovanú na

prelomu predminulého a minulého storočia. Avšak rovnako zaujímavé môže byť prejsť Rákoczi út a dostať sa trochu bližšie k Dunaju na Egytem tér, okolo ktorého sa rozkladá kedysi najprestížnejšia časť mesta, tzv. belváros. Podľa budov okolo poznáme, že nie sme na hocijakom mieste. Alebo naopak – prechádzkou v Bajzy-Zsilinsky út (nie veľmi dlhou, hoci aj táto ulica je plná obchodov, pamätihodností a ruchu) sa vrátiť k Dunaju a cez Margarétin most zájsť na dva kilometre dlhý Marnit-sziget (o niečo väčší ako Žofín a Strelecký ostrov v Prahe dohromady), na ktorom nájdeme nádherné kúpalisko s celoročne teplou vodou. V meste sa dochovali tiež štyri staré turecké kúpele z doby nadvlády Osmanskej ríše – Rudas, Rác, Király a Császár, stojí za to sa do nich pozrieť alebo ich priamo navštíviť.

A mohli by sme... všeličo. Napríklad navštíviť pozostatky rímskeho Aquinca, a ak tu sme vlastným vozom, urobiť si krátky výlet do mestečka Szentendre, kam sa dostaneme asi za pätnásť minút a ktoré je pastva pre oči, navyše je tam veľa cenovo priaznivých penziónov. Práve kvôli ubytovaniu a cenám to môžeme urobiť aj naopak – dôjsť najprv do Szentendre a odtiaľ sa loďou po Dunaji dopraviť na nábrežie pred Parlamentom. Možností je nespočetne, záleží na tom, ako dlho tam ostaneme (a či je to prvá alebo už opakovaná návšteva, kedy skôr hľadáme nové dojmy a podnety), záleží aj na tom, čo si vyberieme v sprievodcovi.

 No aj keby sme na toto očarujúce mestečko mali iba jediný deň, nemali by sme si ho nechať ujsť – zájsť si na kávičku na niektorú príjemnú záhradku s výhľadom na pouličný ruch alebo pokojné námestie. Jednoducho len tak sedieť a vstrebávať „do seba“ toto nádherné prostredie, v ktorom sa spája majestátnosť s intimitou, rušný život metropoly s pokojom. Skúsený cestovateľ vie, že takáto polhodinka mu v pamäti vydrží najdlhšie a že je svojím spôsobom najzaujímavejšia, nech sme hocikde – v Paríži, Londýne, New Yorku či inde. A tak je tomu aj tu.

Text: O. a J. Chaloupka

Foto: Wikimedia Commons, Dezidor, Karelj, Uzo 19, č.2, č.3, č.4, č.5, misibasci, č.2, Sebb, Shane Lin, Csorfoly D