Severné Macedónsko VI.: Národný park Galicica – 2. časť

Dovnútra sme sa ale bohužiaľ nedostali, pretože kostol nebol otvorený. Po ceste späť sme stretli pastiera kôz a starú babičku. S oboma sme prehodili pár česko – slovensko – macedónskych (kamarát je Slovák) slov. Obaja sa na nás usmievali a boli neskutočne prívetiví. Myslím, že priateľskosť je vlastnosť snáď skoro všetkých Macedónčanov.

Ďalší deň sme sa rozhodli opäť vyšliapať do hôr. Tentoraz sme museli ísť kus cesty od nášho hotelu stopom. Stopli sme skupinku robotníkov a tí nás odviezli pod dedinu Elšani, ktorá bola východiskovým miestom pre náš výlet. V dedine bol taktiež kostol. Bol krajší než ten, ktorý sme videli predchádzajúci deň v Konjsku.

Pri kostole nás privítal záhradník, ktorý sa nám ihneď začal venovať. Dovnútra nás ale pustiť nemohol, nemal totiž kľúč. Vravel, že musíme prísť v iný deň, keď sa konajú bohoslužby. Pri kostole bol štýlový cintorín s výhľadom na jazero. Takto umiestnený cintorín navodzoval pokojnú atmosféru. Chvíľu som zostala medzi hrobmi, prehliadala si kríže a fotky zosnulých a predstavovala si ich osudy.  

V dedine sme okrem kostola s cintorínom navštívili aj malú predajňu potravín. Kamarát si tam chcel kúpiť krém na opaľovanie, bohužiaľ však nepochodil. Vodu, ďalšiu nevyhnutnú potrebu, v obchode ale mali, a tak sme si kúpili aspoň tú. Predavač sa na nás pokúšal hovoriť lámanou nemčinou. Bolo vidieť, na akú národnosť turistov sú tu zvyknutí.  

Potom, čo sme vyrazili z dediny, nás čakalo zdĺhavé, ale príjemné stúpanie, raz lesom, inokedy lúkou so skalnatými výstupkami. Potom čo sme vyšli z lesa, tak sme očakávali, že prechádzame jeho hranicou vo vysokej nadmorskej výške, a že nás bude čakať už len holá horská planina. Bolo to ale úplne inak, lesy sa striedali s nezalesnenými plochami pre nás pomerne nelogicky. Po určitej dobe sme ale predsa len z lesa nadobro vyšli a tu nás už obklopovala len nekonečná krása hôr, skál a jazier, na jednej strane Ochridského a na druhej Prespanského. V niektorých zníženinách sa ešte držal sneh.

Vyšli sme na niekoľko vrcholkov s kótou niečo málo pod dve tisíc metrov a nechali sme príjemný vietor, aby sa s nami pohrával. Keď sme sa nasýtili pohľadom na horstvo aj obe jazerá, ktoré oddeľuje, začali sme zostupovať do sedla pod horou Magaro, ktorá je druhou najvyššou v pohorí. Pôvodne bola táto hora naším cieľom pre tento deň, keď sme ale klesali k sedlu, začala nás prechádzať morálka na ďalší výstup. Keď sme dorazili do sedla, vyprchala úplne a my sme sa rozhodli pre návrat dole.

Vyšli sme teda po asfaltovej ceste, ktorá tade vedie, s vidinou nepríjemného a zdĺhavého zostupu. Hneď na začiatku cesty sme stretli muža, nesúceho nejaké byliny. Začali sme si predstavovať, že je to majiteľ auta, zaparkovaného v sedle a že keď o chvíľu pôjde dolu, vezme nás so sebou. Naša radosť bola obrovská, keď sa tak naozaj aj stalo. Nešiel síce úplne až k jazeru, jeho odvoz nám ale veľmi pomohol a ďalšie stopnuté auto na sebe nenechalo príliš dlho čakať. Onedlho som už sedela v kufri automobilu, ktorého majiteľ sa bavil s mojim kamarátom, sediacim vpredu vedľa neho, o severo macedónskej politike.

Odviezol nás až k jazeru, do mesta Peštani, kde sme museli na ďalší stop čakať o čosi dlhšie. Nakoniec sme sa ale dočkali a boli opäť dovezení až k nášmu hotelu. Keď som sa večer pozrela do zrkadla na svoju začervenanú tvár, pripomenula som si, aké dôležité je zobrať si so sebou do hôr opaľovací krém.   

GPS: 40°56'00.4"N 20°49'13.5"E

Text a foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková