Jazero Bajkal
Jazero Bajkal je 1648 m hlboké a obsahuje celú pätinu objemu sladkej vody na zemeguli, teda asi 23 000 kubických kilometrov. Jeho tvar pripomína polmesiac, ktorý sa tiahne v dĺžke 635 kilometrov od mesta Irkutsk na juhu, po Nižneangarsk v jeho najsevernejšej časti. Obvod jazera je takmer 2000 km. Šírka dosahuje v priemere necelých 50 km. Jazero leží na nemenej slávnej Transibírskej magistrále, ktorá zastavuje v Irkutsku.
Bajkal leží v hlbokej priekopovej prepadline v tzv. riftovej zóne, ktorá ako keby bola pokusom o rozštiepenie Ázie. Podľa geofyzikálneho výskumu sa pod vodnou masou v rôznych častiach kotliny nachádzajú usadené vrstvy o hrúbke až 6 000 m. Za začiatok vytvárania bajkalskej prepadliny a jej zaplnenia vodou považuje väčšina vedcov koniec treťohorného paleocénu a raný neocén (tzn. celkový vek jazera je približne 25 miliónov rokov). Tektonické pohyby pokračujú aj v súčasnosti, o čom svedčia mnohé zemetrasenia v oblasti, ktoré niekedy sprevádza viditeľný prepad častí brehov a dna jazera. Bajkal leží v troch samostatných priehlbinách, ktoré sa v priebehu miliónov rokov prepojili. Do dnešnej podoby sa jazero dotvorilo zhruba pred dvomi miliónmi rokov. Najhlbšia je časť stredná, od ústia rieky Selenga k polostrovu Svjatoj Nos. Hoci sa údaje o najhlbšom mieste v ruskej odbornej literatúre rozchádzajú, za platnú sa uvádza hĺbka 1648 metrov. Túto priehlbinu kedysi uzatváralo v južnej časti pohorie, tiahnuce sa od Svätého Nosu až na najväčší z bajkalských ostrovov – Olchon (730 km²). Pohorie neskôr pokleslo, ostali len najvyššie vrcholy a vody dvoch starobylých jazier sa spojili do Bajkalu.
Do jazera vteká na 336 riek, no iba jediná z neho vyteká. Je to rieka Angara, ktorá sa vinie v dĺžke 1779 kilometrov a vlieva sa do rieky Jenisej. Tento tok má veľký hydroenergetický potenciál. Nachádza sa na nej kaskáda štyroch priehrad (Irkutská, Bratská, Usť-Ilimská a Bogučanská) s vodnými elektrárňami.
Na jazere je 27 ostrovov, z toho 22 stálych a 5 periodicky zaplavovaných. Najväčšie sú ostrovy Oľchon (730 km²) a Veľký Uškanij (9,4 km²).
V minulosti bol gigant využívaný najmä ako zdroj pitnej vody, ktorú odoberali obyvatelia asi 40 malých miest a dedín na brehoch jazera. V súčasnosti je však voda chemicky znečistená priemyselnými splodinami a odpadmi, napriek sa stále dá považovať za priezračnú. V májových dňoch, kedy sa topí prvý ľad, vidno až 40 metrov pod hladinu! Medzi najvýznamnejšie pobrežné miesta patrí Sljudjanka, Bajkalsk a Babuškin, ďalej sa tu nachádzajú prístavy Bajkal, Tanchoj, Vydrino, Usť-Barguzin, Nižneangarsk a ďalšie. Väčšina z nich sa nachádza na južnom a juhovýchodnom brehu. Na brehoch sú turistické chaty. V oblasti Bajkalu je rozvinutý ťažobný a papierenský priemysel, výstavba lodí, rybolov a spracovanie rýb.
Podnebie Bajkalu
Bajkal má vplyv aj na ostré kontinentálne sibírske počasie, ktoré výrazne zmierňujú masy vody. Už začiatkom októbra sa okolité hory pokryjú bielym pokrovcom snehu, no samotná vodná plocha zamŕza až začiatkom januára, kedy sa hrúbka ľadu pohybuje od 70 do 120 cm, čo umožňuje prechod jazera aj ťažkými nákladnými autami. Tam, kde zamrzla nehybná voda, je ľad priezračný ako sklo a pod ním vidieť plávajúce ryby. Tento jav je však ojedinelý, nakoľko krutá zima a pnutie ľadovej masy vytvára krivolakú mozaiku popraskaných ľadových krýh. Pukajúci ľad potom vystraší asi každého nováčika, pretože ide o rany ako z dela. Posledné zvyšky ľadu sa roztopia až v júni, no koncom augusta voda už má 15-20 stupňov, stačí však jediný veterný deň a voda sa rýchlo ochladí späť na priemernú hodnotu okolo 10 stupňov. Bajkalské počasie môže byť v každom ročnom období zradné, nakoľko vysoko nad nedohľadnou hladinou prebiehajú ojedinelé atmosférické cirkulácie, prinášajúce ostré poryvy vetra a nestálosť počasia. Obávaný jav je Sarma, ktorá prichádza v zime a dosahuje rýchlosť a silu uragánu. Ďalšími obávanými návštevníkmi sú vetry, ktoré pravidelne bičujú brehy a ostrovy bajkalskej preliačiny. Medzi hlavné patria južný kutluk, verchovik a berguzin. Hoci život je tu krutý, pre Burjatov – mongolský národ žijúci v tejto oblasti – bolo jazero vždy sídlom bohov. Hlavný z nich, Burchan, podľa legendy obýva ostrov Olchon, preslávený najmä Skalou šamanov.
Bajkalská fauna a flóra
Svoj nedozerný význam má Bajkal aj v oblasti živočíšnej, nakoľko tu žije vyše 1000 endemických druhov. Rastlinný a živočíšny svet jazera je teda veľmi bohatý. Od hladiny až po najhlbšie miesta ho obýva na 600 druhov rastlín. Tri štvrtiny druhov sa vyskytujú iba tu.
Z rastlín je to predovšetkým mnoho druhov rozsievok. Z prvokov tu žije mnoho druhov riasiniek (okolo 300 druhov). Svojrázne sú bajkalské hubkovce. Ďalej tu žije veľké množstvo červov, mäkkýšov, chrostíkov a predovšetkým kôrovcov. Práve kôrovci sú významná zložka potravy rýb. V jazere žije 50 druhov rýb zo 7 rádov. Najpočetnejšie je zastúpená skupina hlaváčovitých (25 druhov). Hlavný priemyselný význam z lososovitých má omul, ktorý predstavuje dve tretiny celkového ročného výlovu. Ďalej nasledujú lipany a sízy. Najväčší predstaviteľ vodnej fauny je jeseter, ktorý dosahuje dĺžku až 180 cm a váhu 100 až 120 kg. Z rýb, ktoré sa priemyselne nelovia, je najznámejšia holmenka veľká, živorodá ryba, ktorá patrí k endemickému rádu. Medzi najznámejšie ryby patrí priesvitná golomjanka, pätnásť až osemnásť centimetrov dlhá ostnoplutvá ryba s priezračným bledoružovým telíčkom, pôsobiacim dojmom, že svieti. Golomjanka slúži ako hlavná potrava bajkalským tuleňom, zvaným Nerpa.
V roku 1996 jazero Bajkal zapísali do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Ak by ste mali záujem tento krásny kút sveta navštíviť, odporúčam naštudovať ponuky cestovných kancelárií, ktoré 14-dňový okruh po krásach Bajkalu núkajú za cenu okolo 1500 eur za osobu.
Text: Jan Chaloupka
Foto: Wikimedia Commons,Andrzej Barabasz (Chepry), č.2, de:Benutzer:Sansculotte, č.2, č.3, č.4, č.5, Jan van der Crabben, Siberia
Diskusia k článku (0) |