Japonsko: Tokio a jeho životný štýl

V jednom vagóne metra tu pokojne vedľa sebe sedia do tradičného japonského kimona odetá žena a dievča, ktoré sa zo všetkého najviac snaží vyzerať ako jej obľúbená animovaná postava japonského kresleného seriálu.

Turistu môže v Tokiu fascinovať mnoho vecí. Niektorí obdivujú krásu chrámov a svätýň, iným sa páčia vysoké moderné budovy. Nejedného labužníka iste zaujme japonská kuchyňa, ktorá sa skutočne neskladá iba zo surových rýb a ryže. Mnohí ďalší vyhľadávajú pokoj, ktorý panuje v parkoch okolo chrámu a v japonských záhradách, iní sa naopak chodia baviť do všelijakých nočných podnikov. Mne však zo všetkého najviac učarovali samotní Japonci. Nie je ľahké presne vyjadriť prečo. Možno ma dojalo, ako sa mi niektorí z nich tak dlho snažili poradiť, ako sa vymotať zo spleti uličiek, až sa sami stratili. Možno to bolo pre ich úctivosť k turistom, akúsi vnútornú disciplínu alebo potrebu tých mladších precvičiť si na mne svoju angličtinu. (Heró, kan áj herupu jú?)

Jedno z najzaujímavejších miest, kde sa dá pozorovať hemženie veľkomesta a kde sa Japonci schádzajú asi tak ako my v Prahe na Václaváku „pod koňom“, je priestranstvo obklopujúce zastávku Šibuja. Štvrť Šibuja je známa, okrem iného napríklad nákupným centrom „109“ alebo širokou škálou nočných podnikov, ktoré sú cez víkendy preplnené turistami a mladými Japoncami. Miesto, ktoré mám na mysli, sa nachádza len kúsok od snáď najznámejšej tokijskej križovatky, na ktorej človek pri jej prechádzaní žasne, ako to je možné, že sa všetci chodci v jej prostriedku nezrazia. Na pozadí dojemného príbehu psa s menom Hačiko, ktorý tu ešte mnoho rokov po smrti svojho majiteľa každý deň čakal, či sa jeho pán vráti z práce (a ktorému tu Japonci postavili sochu), si tu mladí Japonci dávajú rande, biznismeni sa tu schádzajú, aby potom odišli riešiť firemné záležitosti do nejakého blízkeho podniku, a ženy si tu dávajú „stretko“ pred tým, než vtrhnú do nákupných centier. Pokiaľ si turista urobí čas a na chvíľu sa na šibujskej zastávke posadí, určite si domov odnesie niekoľko desiatok fotiek nielen najznámejšej križovatky, ale aj japonských teenagerov, ktorí po príchode domov odhadzujú školské uniformy a patrične šialene odetí sem odchádzajú čakať na svojich kamarátov.

Pri prechádzaní Tokiom si turista nemôže nepovšimnúť, ako sa mení zloženie ľudí, ktorí v davoch prúdia okolo neho. Ráno sú to stovky detí v uniformách, ktoré smerujú do škôl. Medzi nimi, často na bicykloch, si to nasmerovali do práce japonskí úradníci, biznismeni a firemný zamestnanci, ktorí, všetci odetí do čiernych oblekov, pripomínajú obrie kŕdle tučniakov. Keď tento chaos zmizne v školských laviciach a kanceláriách, začnú do ulíc vyrážať ženy v domácnostiach. Obchádzajú obchody a vyberajú, čo si kúpia na seba a čo na večeru. Iné zas vozia po meste kočíky alebo venčia malých psíkov. Veľkého psa si v Tokiu takmer nikto nemôže dovoliť, pretože už takto Tokio doslova praská vo švíkoch. Odpoludňajšie hodiny opäť patria davom detí a teenagerom, ktorí sa vracajú zo škôl domov. Biznismeni väčšinu dní v týždni po práci utužujú kolektívy v najrôznejších, často japonských, reštauráciách a baroch. Večery, hlavne tie víkendové, potom patria mladým, ktorí sa chodia baviť do nočných klubov a domov sa vracajú až nadránom. A pokiaľ sa pýtate, čo po celú tu dobu robia dôchodcovia, tak tých môžeme vidieť napríklad ako na oplotených ihriskách hrajú kriket.

Najzaujímavejšie modely, do ktorých je mládež schopná navliecť sa, môžeme pozorovať v štvrti Haradžuku, konkrétne na ulici Takešita, ktorá slúži ako jedno z centier pop kultúry. Pokiaľ sa vám podarí ulicou vôbec prejsť, pretože býva úplne zaplnená turistami, predavačmi a Japonkami v najrôznejších oblečkoch, môžete si tu kúpiť palacinku do ruky, topánky na dvadsaťcentimetrovom podpätku či slnečníky v tvare zvieratiek. V obchodoch s najrôznejším tovarom si Japonci kupujú cédečka japonských rockových kapiel, ktoré hrajú takzvaný j-rock, plagáty hercov a spevákov a dvd s anime a japonskými hranými seriálmi, takzvané dorama. Ľadovú triešť vám pripraví chlapec s oranžovými vlasmi a o pár metrov ďalej si možno kúpite klobúk veľkosti hrnčeka a po celú dobu si budete musieť dávať pozor, aby vám niektorá z dievčat nevypichla oko čipkovaným slnečníkom. A pokiaľ nebudete zvládať davy, ktorých jediná výhoda je v tom, že v Japonsku vám naozaj nikto peňaženku z vrecka vyťahovať nebude, môžete sa premiestniť len o pár metrov ďalej, do parku Jojogi, kde skupiny amatérskych tanečníkov cez víkendy organizujú tanečné seansy. Prezlečení za Elviae Presleyho, či do úborov inšpirovaných filmom Pomáda tancujú na hudbu z magneťákov a okoloidúcich bavia všelijakými tanečnými kreáciami. Okrem toho sa vám môže v správnych dňoch podariť naraziť na burzu oblečenia, alebo pozorovať skupinky ľudí, ako najrôznejším spôsobom trávia v parku svoj voľný čas. V blízkosti Jojogi parku sa taktiež nachádza aj Národný športový štadión, ktorý bol navrhnutý architektom Kenzo Tangom a v roku 1964 poslúžil ako štadión pre niektoré disciplíny Olympijských hier.

Pre turistu bude podstatné vedieť, že mu Japonci nikdy neodmietnu poradiť, keď sa stratí, ba dokonca budú pokojne aj hodiny blúdiť s ním. V obchodoch sa k nemu budú správať slušne, vždy mu vyhovejú, pomôžu vybrať vhodný tovar a výsledný nákup úhľadne zabalia. Japonci, ktorí hovoria anglicky, sa nebudú zdráhať preložiť mu v znakoch písaný text, v dopravných prostriedkoch ich nikto nebude predbiehať, chovať sa k nemu neslušne alebo mu dokonca nadávať. Ženy sa môžu v Japonsku takmer stopercentne spoľahnúť, že ich v noci cestou domov v parku nikto neprepadne. V napchaných dopravných prostriedkoch sa len málokedy stane, že by niekto kradol, a pokiaľ si zabudnete na lavičke v parku foťák, je dosť pravdepodobné, že ho tam aj znovu nájdete.  

Text/foto: Anna Jarchovská

Preklad: O. Maňáková