Japonsko: O nástrahách ubytovania

Vzhľadom na to, že taký turista nie vždy ovláda japončinu a množstvo vecí si vybavoval ešte z pohodlia domova, dosť často sa potom v Japonsku diví, v akom hoteli je to vlastne ubytovaný, ako to, že cesta od vlaku do hotela trvá namiesto predpokladaných päť minút takmer pol hodiny, a ako to, že sa musí chodiť sprchovať do verejných „šowá rúmu“.  

V Japonsku existuje celá škála ubytovacích zariadení. Od drahých hotelov po veľké, lacné ubytovne. Pokiaľ má turista hlboko do vrecka, bude sa musieť uspokojiť so spaním síce na posteli, ale v spacáku alebo v hoteloch bez kúpeľní. Napriek tomu, že v mnohých takýchto ubytovniach sa dá pokojne prespať alebo sa dokonca za malý poplatok pripojiť na internet, je potrebný byť pri ich výbere obzvlášť opatrný. Nie každý penzión či hotel, ktorý o sebe prehlasuje, že je tradične japonský, je potom v konečnom výsledku normálne obývateľný. A niektoré z týchto zariadení nespokojní hostia potom spätne na internete hodnotia ako „najhoršie miesto na svete“. Niet sa čomu diviť, keď im dvere otvorí spiaci vrátnik, ktorý sedí v páchnucej predsieni, kde po zemi lezú šváby. Príkladom takéhoto hotelu môže byť napríklad hotel Todži-an v Kjóte.

Na druhej strane je potrebné povedať, že ubytovanie v podobných hoteloch prináša množstvo nevšedných zážitkov. Pokiaľ sa napríklad turista ubytuje v hoteli bez kúpeľne, nezostáva mu nič iné, než navštíviť verejné umyvárne. Pokiaľ si pod názvom „šowá rúmu“ predstaví akési verejné sprchy, tak bude pravdepodobne veľmi prekvapený, čo všetko bude musieť pre trochu teplej vody podstúpiť.

Prvé, čo by ho mohlo zmiasť, sú skrinky na stenách vo vstupnej miestnosti. Mnoho turistov už tieto skrinky považuje za odkladací priestor pre oblečenie, čo následne vedie k tomu, že sa vyzlečú ešte pred vstupom do samotnej recepcie. V skutočnosti sa jedná o skrinky na obuv. Po odložení topánok pristupuje zákazník k plateniu na recepcii. Napriek tomu, že majú umyvárne oddelenú dámsku a pánsku časť, je dobré vedieť, kam sa pozerať, pretože vzhľadom k tomu, že miestnosti oddeľuje len stena, ktorá končí za recepciou, neznalý človek môže pri platení uzrieť aj i to, čo by radšej nevidel.

Až po zaplatení vstupného poplatku postupuje zákazník do šatne. Tu sa vyzlečie, vyfasuje kýblik na vodu a ide sa umývať. Samotné mytie potom prebieha už jednoducho. Neustálym napúšťaním vody do kýblika a liatím si ho na hlavu a telo sa zákazník vydrhne a za odmenu sa môže na chvíľu ponoriť do horúceho kúpeľa. Samozrejmou slušnosťou je neplytvať vodou.

Niektoré hotely naopak vyjdú turistovi aj pri nízkej cene za ubytovanie maximálne v ústrety. Uvaria večeru, obvykle „karé raisu“, teda ryžu s kari, snažia sa hovoriť anglicky a dokonca ponúkajú možnosť požičať si bicykel na celý deň zadarmo. Pokiaľ si privstanete, bicykel vám pomôže dostať sa rýchlo na miesta, kam sa väčšina ľudí dostane až okolo ôsmej hodiny rannej. Nie vždy to však funguje stopercentne. Zobudíte sa napríklad v Nare o piatej hodine ráno vo všedný deň. Vstanete a na požičanom bicykli sa vypravíte na kopec za chrámom Tódaidži, na miesto, kde sa nachádza nádherný chrámový komplex Nigacu-dó, z ktorého vrcholu plánujete urobiť úchvatné fotografie prebúdzajúceho sa mesta. Bicykel odložíte pod kopcom a začnete stúpať po nekonečných schodoch. Hore očakávate nádhernú rannú scenériu, ticho a posvätný pokoj. Ako veľmi ste potom prekvapený, keď celý udýchaný prekonáte posledný schod a na lavičke pred chrámom uvidíte desať švitorivých, čiperných dôchodcov, ktorí kopec zdolali už hodinu pred vami a teraz sa evidentne výborne bavia pri pohľade na vaše roztrasené nohy.

Pri rezervovaní hotela v Japonsku je teda asi najlepšie dať na osobné odporúčanie niekoho, kto v danom hoteli už býval. Fotografie hotelu na internete môžu byť značne zavádzajúce. Taktiež nie je dobré veriť informácii, že hotel nie je od vlaku vzdialený viac než päť minút chôdze. Tí, ktorí to počítali, asi celou cestu utekali… 

Text/foto: Anna Jarchovská

Preklad: O. Maňáková