Japonsko IV. – Prvé zoznámenie s Tokiom, Tokijská univerzita
Publikované: 30.9.2013
Keď som sa v rámci pracovnej cesty dostala do Japonska, nemala som na jeho prehliadku príliš veľa času. Bývala som a pracovala v Jokohame, ale neďaleké hlavné mesto, Tokio, som si rozhodne nemohla nechať ujsť.
Tokio je obrovské mesto. Na môj vkus až moc. Na rozlohe cez 2000 km² tu žije neuveriteľných 9 miliónov ľudí. Vysoké zaľudnenie tu cítiť na každom kroku. Hlavne na zastávkach vlakov a staniciach metra. Doprava je šialená, aspoň než si na ňu zvyknete. Zastávky sú zmätočné. Bola som schopná stratiť sa na zastávke Šindžuku až trikrát v jeden deň.
Pokiaľ nepočítam cestu z letiska Narita do Jokohamy, do hlavného mesta som sa po prvý raz dostala hneď druhý deň po prílete. Pretože sa v Čechách venujem bojovému umeniu aikido, moja prvá cesta viedla na prestížnu Tokijskú univerzitu. Tam sa totiž v tento deň konala prehliadka aikida – tzv. embukai. Priviedol ma sem môj japonský kamarát Hidejaki, ktorého poznám zo stáží v Európe. Mali sme zraz na jednej zastávke metra a ja som cestou zistila, že SUICA card v Tokiu nefunguje úplne všade. Za lístok na metro som musela zaplatiť ďalších 160 jenov. Keď sme spoločne prechádzali bránou, Hidejaki ma zoznamoval s prestížou tejto univerzity. Vravel, že dostať sa na ňu nie je vôbec jednoduché a kto ako študent prejde touto bránou, je to pre neho veľká výhra.
V ten deň na univerzite práve prebiehali nejaké oslavy, a tak všade okolo nás hrala živá muzika a postávali študenti. Niektorí z nich predávali v stánkoch niečo pod zub. Za chvíľu sme došli k peknej historicky vyzerajúcej budove. Bola to telocvičňa (dódžo) pre cvičenie aikida. Pred vchodom študenti rozdávali taštičky na topánky, ktoré sme si museli vyzuť. Vo vnútri sa už cvičilo. Najprv študenti rôznych stupňov, potom viac než osemdesiatročný učiteľ Hiroši Tada. Bolo to veľmi pekné. Po skončení sme zašli s Japoncami – aikidistami na obed. V reštaurácii sme si museli najprv podľa obrázkov pred vchodom vybrať, aké jedlo by sme chceli, potom zaplatiť v automate pri dverách, a až potom sme si mohli sadnúť na miesta a očakávať jedlo, ktoré za chvíľu prišlo a bolo výborné. Trochu som trnula, či správne dodržujem japonské stravovacie postupy, ale myslím si, že som nakoniec celkom dobre dopadla.
Nakoľko som mala stravovanie v Japonsku čiastočne zaistené, nechodila som do reštaurácií každý deň. Raňajky som si obvykle dávala v hoteli. Na ryžu, rybu a polievku nie som na raňajky normálne zvyknutá, tu mi to ale prišlo vhod. Mať lososa každý deň sa mi zdalo ako príma luxus. Čo sa týka obeda alebo večere, dvakrát som bola v klasickej japonskej vývarovni. Atmosféra v nej bola výborná. Stôl do tvaru písmena U, vo vnútri pobehoval Japonec a obsluhoval ľudí sediacich okolo neho. Jedlo bolo lacné, ale dobré. Raz vo vývarovni jedla ramenu (rezancová polievka). Ochutnala som tiež výborné suši a ďalšie dobroty v podobe rôzne upravených mäsových pokrmov a plodov mora.
V tento deň, keď som zavítala na Tokijskú univerzitu, som už nič ďalšie nevidela. Kvôli práci som sa musela vrátiť späť do Jokohamy. V polovici týždňa som ale mala pracovné voľno a ten deň som venovala práve prehliadke Tokia. Ani z ďaleka som nestihla všetko (na to by mi asi nestačil ani týždeň), ale to, čo som videla, isto stálo za to. Budem vám o tom rozprávať v ďalšej časti.
Text/foto: Kristýna Bartůňková
Preklad: O. Maňáková
Súvisiace články
Publikované: 10.1.2017
Bývalé japonské hlavné mesto Kjóto sa môže pýšiť zhruba dvoma tisíckami chrámov. Väčšina z nich je budhistická, zhruba štvrtina je šintoistická. Niekedy sa jedná o majestátne rozľahlé komplexy, niekedy o maličké chrámy skryté v uličkách mesta. Krásne sú však všetky. Poďme sa na niektoré z nich pozrieť.
Publikované: 10.10.2012
Ako vyzerá nočné Tokio v piatok a v sobotu v noci? Úplne inak než vo dne. Dokonca by sa dalo povedať, že sa jedná o úplne iné mesto. Ulice sa rozžiaria svetlami, nápismi a vývesné tabule ožijú vďaka farebnej žiari neónových žiaroviek. Dievčatá si oblečú sukne o desať až pätnásť čísiel kratšie než normálne, na tvár si nanesú vrstvu make-upu, nalepia si umelé riasy a vyrazia do klubov. Kam presne?
Publikované: 23.1.2015
Tento týždeň ešte zostaneme na druhej strane našej planéty, aby sme sa pozreli do ďalšieho monumentálneho japonského hradu.
Publikované: 30.1.2015
Do tretice sa pozrieme do Japonska na jeden z najslávnejších hradov. V Macumoto, hlavnom meste prefektúry Nagano, stojí hrad, ktorý sa pre svoj vzhľad prezýva Vraní. Trocha neobvyklé, ale nestojí na žiadnej hore, ani nie je obklopený riekami, ale leží na planine. Postavený bol v polovici 16. storočia, teda v podobnom období ako Ósacký hrad a aj tu zohrala svoju úlohu postava Hidejošiho Tojotomiho.
Publikované: 20.12.2016
Hlavné mesto Japonska sa zdá nekonečné. A vlastne to je celkom pravda – nejde totiž o jedno mesto, ale o plynule nadväzujúce osídlenie v celej oblasti regiónu Kantó, kde žije zhruba 40 miliónov ľudí. A aj napriek tomu je veľmi ľahké sa v ňom cítiť ako v malom mestečku.
Publikované: 5.9.2012
Čo si predstavíte, keď sa povie japonské jedlo? Nepoznám človeka, ktorý by si nepredstavil surovú rybu a ryžu. Mnoho ľudí sa mylne domnieva, že Japonci nič iného okrem týchto dvoch potravín nejedia. A predstava týždňov, počas ktorých by sa mali stravovať len surovou rybou a ryžou ich potom často donúti, aby si so sebou na cestu do Japonska pribalili napr. „uherák“.
Publikované: 12.11.2021
Na Nagoju, tretie najväčšie mesto krajiny, sa pri návštevách Japonska zabúda. Bohužiaľ. Áno, máte síce na výber mnoho oveľa – aspoň na prvý pohľad – zaujímavejších miest, ale pokiaľ máte trochu viac času, zastavte sa v Nagoji aspoň na jeden deň a noc. Nebudete ľutovať.
Publikované: 15.10.2021
Po mnohé stáročia hlavné mesto Japonska sa dnes nemôže svojou veľkosťou jeho nástupcovi – Tokiu – ani zďaleka vyrovnať, rozhodne ale patrí medzi najkrajšie mestá sveta. Keby sme vám mali v Japonsku odporučiť jediné miesto, kam sa máte pozrieť, tak to bude práve Kjóto.
Publikované: 7.10.2013
Keď som v rámci pracovnej cesty zavítala do Japonska, nemala som príliš veľa času na prehliadku pamiatok. Dostala som ale jeden deň bez práce vyhradený na to, aby som ho strávila v hlavnom meste Japonska, v Tokiu.
Publikované: 12.9.2012
Niektorí z nás si myslia, že Japonci akosi maskujú svoje pocity, že ich uzamykajú kdesi hlboko v sebe. Že sa len neustále ukláňajú a usmievajú, že sa chovajú strojene. Že sú „naprogramovaní“, aby dobre a tvrdo pracovali pre svoju firmu, rodinu a pre Japonsko. A že snáď ani žiadne pocity nemajú.
Na to existuje len jedna odpoveď.
Publikované: 15.8.2012
Tokio. Mesto, kde vedľa seba žijú školáci v staromódnych uniformách, vymódené paničky, ktoré trávia dopoludnia v nákupných domoch, po parkoch a všemožných kútoch mesta sa flákajúca mládež, skejťáci s farebnými vlasmi, dievčatá s umelými riasami a dvadsaťcentimetrovými podpätkami, psíky navlečené do minikimon a samozrejme všadeprítomní biznismeni, takzvaní sararímani.
Publikované: 15.9.2013
Stalo sa mi, že v rámci pracovnej cesty som dostala príležitosť vycestovať do vysnívanej krajiny, do Japonska. Vysnívanej preto, že už jedenásť rokov pomocou praktikovania bojového umenia aikido objavujem jeho kultúru, ktorou som fascinovaná.
Publikované: 16.9.2013
Pracovná cesta ma priviedla do Jokohamy, hlavého mesta japonskej prefektúry Kanagawa, ktorá leží asi 30 kilometrov od Tokia na západnom pobreží Tokijského zálivu. Miesto mojich pracovných povinností bolo alokované do krásnej historickej budovy Red Brick Wirehouse (Yokohama Akarenga Sōko), ktorá stojí na pobreží, hneď vedľa prístavu.
Publikované: 23.9.2013
Pracovná cesta ma priviedla v máji tohto roku, roku 2013, do Jokohamy, veľkého prístavného mesta ležiaceho na pobreží Tokijského zálivu. Už som si vo voľnej chvíli stihla prehliadnuť pobrežnú časť Jokohamy, ale zo zvyšku som zatiaľ viac než príjemný Jokohamský park nevidela.
Publikované: 22.8.2012
Tokijské metro, medzimestské vlaky, Šinkansen. Zmes zastávok a tunelov, stovky staníc a tisíce Japoncov, ktorí sa hemžia medzi turniketmi, nástupišťami a vlakmi. Pri tejto predstave turistom často nebýva do spevu.
Publikované: 19.9.2012
Pri cestovaní po Japonsku sa turista veľmi ľahko primotá do zvláštnych či komických situácií. Medzi tie najklasickejšie, ktoré si zažije každý, patrí samozrejme zablúdenie, čakanie na vlak na koľaji, ktorá je zrušená, alebo rozčarovanie nad verejnými toaletami.
Publikované: 17.10.2012
Existujú veci, na ktoré sú Japonci nesmierne pyšní. Vzhľadom na to, že Japonsko po dlhú dobu svojej histórie neudržovalo takmer žiadne kontakty s pevninou, a tak sa vyvíjalo v ústraní, vyvinul sa tu okrem špecifickej japonskej kultúry, zvykov a jazyka aj určitý pocit vlastnej výnimočnosti.
Publikované: 26.9.2012
Aký je hlavný rozdiel medzi Japonskom a Českom? Prekvapivo jedna z najčastejších otázok, ktorú počúvam. Ako keby snáď na ňu existovala odpoveď. Ako ja s obľubou vravievam, v Japonsku je všetko iné. Aj vzduch je tam iný, než ten, na ktorý sme zvyknutí. A nie je to len odlišný vzduch, čo nám japonská príroda ponúka.
Publikované: 3.10.2012
Japonská história nepatrí práve k bežne diskutovaným témam. De facto sa toho o nej medzi ľuďmi mnoho nevie. Pokiaľ sa pokúsite zaviesť na ňu reč, väčšine ľudí sa vybavia udalosti druhej svetovej vojny. My ostatní si spomenieme na samurajov, udatných bojovníkov s katanou, samurajským mečom, a gejše, ktoré sú nanešťastie dodnes v podvedomí ľudí zaškatuľkované ako prostitútky.
Publikované: 29.8.2012
Snáď každý turista, ktorý v Japonsku vlezie do obchodu so suvenírmi, sa musí veľmi snažiť, aby nevykúpil všetky predmety, ktoré takýto obchodík ponúka. Lákajú ho farebné vejáre, keramika, kimona, reprodukcie tradičných japonských drevorezov, tisíce predmetov s roztomilými vzorčekmi a samozrejme všadeprítomná Hello Kitty.
Publikované: 8.3.2013
Ako vyzerá jedno z najväčších a najvýznamnejších miest?
Súvisiaca fotogaléria
Japonsko je cisársky ostrovný štát vo východnej Ázii, v ktorom sa miešajú moderné technológie s t...