Japonsko I. - Do Japonska, do Jokohamy, do hotela…

Čas, ktorý mi bol vymedzený na jeho spoznávanie bol iba desať dní a to aj s cestou a s pracovnými povinnosťami, pre ktoré som sem bola vyslaná. Nie je to dlhá doba, to je pravda, ale aj za taký krátky čas sa dá všeličo stihnúť.

Letela som, spolu so svojim kolegom, dvoma lietadlami spoločnosti Aeroflot. Prvé lietadlo mierilo z pražského letiska Ruzyně, teda vlastne z letiska Václava Havla, smerom na letisko Šeremetievo v Moskve. Cesta trvala asi dve a pol hodiny. Tu sme mali ďalšie dve hodiny na prestup, po ktorom nasledoval už náročnejší let do Tokia, na letisko Narita, ktorý trval 9,5 hodiny. Na Narita airport nám chvíľu zabralo hľadanie a zisťovanie možnej dopravy ďalej, ale onedlho sme už sedeli v Narita exprese, vlaku, ktorý odváža cestovateľov z letiska do Tokia. Narita expres nás stál asi 3200 japonských jenov. 100 japonských jenov je asi jeden dolár, čo je približne dvadsať českých korún. V prepočtu nás teda lístky na Narita expres stáli asi 640 Kč. Na letisku sme si kúpili aj kartu SUICA, čo je akási permanentka, za ktorú zaplatíte najprv 2000 JPY. Z tejto ceny tvorí 500 JPY depozit za kartu a zvyšok je kredit, ktorý môžete precestovať. Keď ho prejazdíte, môžete si kartu dobyť v automatoch, ktoré nájdete na každej vlakovej zastávke. Len čo prestanete kartu potrebovať, stačí ju len vrátiť a vy dostanete späť depozit 500 JPY.

Cestou z Narita airport som sa pozerala z okien vlaku iba v polospánku. Predsa len som mala za sebou sedemhodinový časový posun a dlhú cestu lietadlom. Miestom môjho pobytu sa stalo v Čechách pesničkou o Japonke a námorníkovi preslávené mesto Jokohama. Keď sme z Narita expresu vystúpili na stanici Jokohama, čakal nás ešte ďalší presun vlakom, pretože stanica, kam sme sa potrebovali dostať, sa volá Kannai. Napriek tomu, že sme mali mať iba jeden prestup na vlak, absolvovali sme ho hneď dvakrát, lebo po prvý raz sme nastúpili do vlaku na opačnú stranu. To bola naša prvá komplikácia s cestovaním v Japonsku a v mojom prípade zďaleka nie posledná. O tom ale niekedy nabudúce.

Keď sme sa konečne s pomocou Japonky, ktorá vedela anglicky (čo vôbec nie je podmienka, veľa Japoncov angličtinu vôbec neovláda), dostali do stanice Kannai, začali sme hľadať hotel. Bol ním APA hotel Jokohama Kannai a opäť sme ho našli s pomocou jedného Japonca, ktorého sme sa spýtali na cestu. Japonci sa vám snažia za každú cenu pomôcť, a to aj napriek tomu, že nevedia anglicky a že vôbec nepoznajú riešenie vášho problému, kvôli ktorému ste ich oslovili. Je to od nich moc milé, sú veľmi slušne vychovaní. V niektorých prípadoch môže ale ich snaha človeka skôr zdržať než mu pomôcť. Kamarát mi pred odjazdom rozprával, že sa mu nejaký pán bez znalosti angličtiny i okolia snažil na akomsi japonskom parkovisku pomôcť asi 40 minút, pričom mu nakoniec vôbec nepomohol.

Keď sme sa dostali do hotela a na recepciu, chceli sme sa ubytovať a predtým zaplatiť. Platba bola taktiež podmienkou, aby nám bol vydaný kľúč, respektíve čipová karta. Tu ale nastal problém, pretože my sme počítali s tým, že budeme môcť na hoteli platiť v dolároch a ono to nešlo. Ak sme chceli platiť v hotovosti, museli sme vytiahnuť japonské jeny. Tie sme síce nejaké mali, ale ani zďaleka nie toľko, koľko bolo treba. Keď sme sa spýtali, kde by sme si mohli v okolí vymeniť peniaze, bolo nám veľmi zlou angličtinou vysvetlené, že dneska nikde, pretože je sobota, ale v pondelok už bude mať otvorené banka. Zaplatili sme teda aspoň dva dni, na ktoré sme mali dostatok financií, s tým, že v pondelok doplatíme zvyšok. Všetko sa však vyriešilo na ďalší deň, kedy som odišla do Tokia a tam s pomocou japonských priateľov našla zmenáreň.

Než som odišla do Japonska, bola som upozorňovaná na veľmi malé izby. Moja hotelová izbička mi túto informáciu potvrdila. Bola taká malá, že sa do nej vošla iba posteľ a stôl. Žiadna skriňa sa sem už nezmestila, a tak som mala všetky veci po celý čas pobytu buď na stoličke, alebo na vešiaku. Kúpeľňa bola tiež malinká. Vaňa mala tak maximálne meter dvadsať na dĺžku, zato bola ale príjemne hlboká. Bola v nej odmerka, ktorá udávala, akú výšku vody si máte napustiť, ak vážite 60, 70, 80, 90, alebo 100 kg atď.

Tak nejako som začala svoj krátky pobyt v Jokohame a v Tokiu, v Japonsku.

Text/foto: Kristýna Bartůňkova

Preklad: O. Maňáková