Island: Cesta juhom po ceste č. 1 - II.

Asi pri dvadsiatom piatom už nadšenie z pohľadu na padajúcu vodu trochu ochladne, v počiatočnej fáze výletu ale patria vodopády ešte k neokukanej atrakcii. Seljaladnsfoss sa síce v mohutnosti vôbec nedá zrovnávať s najväčším islandským vodopádom Gullfoss, ale má niečo iné – klzká cestička umožňuje prejsť za vodopádom. Skógafoss zase padá z výšky 62 metrov a po strmých schodíkoch sa dá vyšplhať až k jeho vrcholu. Prírodné krásy nezahŕňajú len vodopády.

Desať kilometrov na západ od Víku dosahuje Island svoj najjužnejší bod na prudko sa dvíhajúcich útesoch zakončených obrovským kamenným oblúkom. Oblasť je počas časti leta uzavretá kvôli hniezdiacim alkám, ale dostatočné divadlo zaistí aj romantická prechádzka po okolitých čiernočiernych plážach, aj keď o kúpanie nemôže byť ani reč, keďže more je tu samozrejme ľadovo studené a navyše často fúka studený vietor. Nad mestečkom Vík sa týči útes Reynisfjall s prekrásnou vyhliadkou na najjužnejší bod ostrova aj čierne pláže.

Súostrovie hmly

Súostrovie Vestmannaeyjar sa nachádza pri južnom pobreží Islandu. Tvorí ho 15 ostrovčekov, medzi nimi aj najnovší Surtsey, ktorý vznikol pri podmorskej erupcii v roku 1963. Aj keď je jediný obývaný ostrov Heimaey počas väčšiny roku zahalený do hmly, jeho pohnutá minulosť láka k návšteve. Vďaka novému trajektovému spojeniu sa sem teraz môžu pozrieť aj osoby so slabším žalúdkom. Skôr loď vyplávala zo vzdialeného Þorlákshöfnu a dve a pol hodiny dlhá plavba cez rozbúrené more dávala zabrať aj miestnym obyvateľom.

Našťastie riziko morskej choroby bolo značne zmenšené presunutím trajektového terminálu k osade Bakki, odkiaľ cesta teraz trvá len polhodinu. Heimaey, to sú hlavne vysoké skaly, okolo ktorých sa loď sunie do zastrčeného prístavu. Každé leto sem mieria desaťtisíce aliek, stavajú si na nich svoje hniezda a v auguste učia mladé lietať. Skaly sú kropenaté od vtáčieho trusu a miestni odnepamäti pestujú pozoruhodný šport, kedy sa na lane hojdajú pozdĺž útesov a vyberajú hniezda aliek. Samotný vták je okúzľujúci svojou roztomilosťou a jasnými farbami, avšak niektoré islandské reštaurácie ho vo svojom jedálnom lístku ponúkajú ako tradičnú pochúťku.

Niekoľkomesačná erupcia

V januári roku 1973 postihla ostrov neočakávaná katastrofa. V jeho východnej časti sa náhle otvorila v zemi jeden a pol kilometra dlhá trhlina, z ktorej tryskala láva. Erupcia trvala päť mesiacov a všetci obyvatelia, ktorým sa podarilo utiecť na pevninu s hrôzou sledovali, ako sa horúca láva valí do mora a postupne uzaviera prístup do prístavu. Vzhľadom k tomu, že zánik prístavu by znamenal aj koniec ich domova, neúnavne kropili masu lávy studenou morskou vodou. Ich snaha lávu zastaviť sa niekoľkokrát zdala takmer beznádejná, ale nakoniec erupcia ustala a prejazd do prístavu bol zachránený. Pod lávou ale skončilo mnoho miestnych domov a nad mestečkom vznikla nová sopka Eldfell.

Vyšplhať na jej vrchol po načervenalom sopečnom štrku je skutočne zážitok, aj po toľkých rokoch od erupcie zostáva bez vegetácie, aj keď v nižších polohách obrastá žiarivo zeleným machom. Výstup na sopku je zvlášť pozoruhodným zážitkom v hmlistom a daždivom počasí, ktoré ostrovu vládne takmer 365 dní v roku. Nie je vidno na krok a okolie je nemenné: čiernočervený štrk kam oko dohliadne, bez akéhokoľvek oporného bodu má človek pocit, že blúdi v kruhu. Za návštevu rozhodne stojí miestne kino, kde sa každý deň premieta napínavý film o erupcii, pri ktorého sledovaní sa tají dych.

Text/foto: Anna Žilková

Preklad: Zuzana Megerssová