Indonézia: Nie, celá nezhorela V. – Jáva: Cesta až na okraj sopky Ijen alebo objavenie jej tajomstva

Ako sa k sopke Ijen dostanete? Bolo nám povedané, že sa k nej dostaneme iba džípom, ktorý si aj so šoférom musíme prenajať v meste Bondowoso (rovnako ako na sopke Bromo), ale to je nezmysel! Stačí akékoľvek lacnejšie auto z požičovne alebo zaplatenie osobného šoféra. Ďalšou variantou sú už zmiernene predražené organizované výlety. Môžete sa sem dokonca dostať aj na skútri. Požičovňa skútrov je v meste Bondowoso vraj len jedna (aj keď vám všetci budú vravieť, že žiadna a budú vás chcieť nalákať na ich organizovaný výlet). Preto si je dobré v sezóne požičanie zariadiť už dopredu. To bol náš pôvodný plán, ktorý sme vďaka osobnému šoférovi zmenili.

Náš šofér Anton nás vezie už zo 600 km vzdialenej Jepary. Síce zvolil najkratšiu cestu, no i tak bola veľmi zdĺhavá, opustená a miestami vo veľmi zlom stave. Šofér sa cesty vôbec nebál (ako je u Indonézanov zvykom) a so svojim pomerne novým autom vymetal mnoho hlbokých dier. Myslím, že tu skôr prerobil... Čím viac sa k sopke približujeme, tým nižšie je slnko. Prichádzame k bráne, kde od nás chcú meno, národnosť a číslo pasu a tiež poplatok 10 000 IDR (cca 20 Kč alebo 65 eurocentov), na takéto brány sme narazili ešte dvakrát. Šofér nám vravel, že kedysi sa v tejto oblasti diali podivné veci, ľudia sa tu často schovávali a zabíjalo sa tu. Od tej doby je to tu kontrolované a zaviedli tu tieto brány. Prechádzame nádhernou krajinou, na ktorú však už vôbec nevidíme. Myslím, že musí byť krásne ísť touto vysokohorskou cestou počas dňa, ale ako vravím, zvážte si to, pretože miestami sa tomu po čom sme išli ani nedá povedať cesta.

Zvažovali sme, či na sopku vyjsť ešte dnes, alebo až zajtra. Keď sme už boli hore v horách, rozhodli sme sa pre dnešok. Konečne stojíme na parkovisku. V noci sa na sopku chodí až po 1 hodine rannej, kedy sa otvára kasa, kde si každý návštevník kupuje lístok (100 000 IDR na osobu – cca 200 Kč alebo 6,5 €), ktorý pri bráne kontrolujú. Samozrejme sa tu ponúkajú aj sprievodcovia, ktorí môžu byť užitoční, pokiaľ pôjdete ako prví, ale určite nebudete jediní, kto ide hore. Z toho dôvodu sa ani hore človek nestratí, stačí nasledovať svetielka v tme.

Je kúsok po jednej hodine ráno. Pri bráne nám skontrolovali vstupenku, nasadili sme si čelovky a vyrazili hore za svetielkami pred nami. Cesta je veľmi strmá, a tak sa nám topánky na sypkom prachu kĺžu. Krajina východnej Jávy je krásna aj za svitu mesiaca. Netrvalo dlho a dostal sa nad sopku Raung a rozžiaril tak jej veľkú kalderu. Vyzeralo to ako veľký pekelný kotol. Chvíľku sme postáli a pozerali na tú krásu.

Po ceste sme stretávali odložené vozíky a koše pripevnené na bambusových tyčiach, ktoré tu čakali na ich nosičov. Konečne sme došli na vrchol kráteru a kráčame po vrstevnici. Stále si vravíme, či tu naozaj budú modré plamene. Onedlho stojíme na vrchole kaldery pri zábradlí, kde je pri cestičke dole ceduľa so zákazom vstupu. Oči od cedule odvrátime smerom do kráteru. Áno, sú tu, naozaj sú tu! V diaľke vidíme modré plamene. Ceduľa neceduľa, ide sa ďalej za turistami pred nami. Toto naozaj musíme vidieť zblízka!

Už za týždeň sa dozviete, ako to vyzerá vo vnútri kráteru...

GPS: 8°03'26.8"S 114°14'24.1"E

Text a foto: Martina Brožková

Preklad: O. Maňáková