Holandsko: Haag – príjazd

Saské Švajčiarsko však tentoraz nebolo mojim cieľom. Moje auto upaľovalo po kvalitnej nemeckej diaľnici smerom na severozápad. Uvedomil som si, že Nemci sú vskutku automobilový národ. Veď nakoniec, keď sa pozriete na mapu, Nemecko je diaľnicami doslova pretkané.

Pre mnohých cestovateľov to je samozrejme dobre, pretože vďaka nemeckým diaľniciam sa pomerne ľahko a rýchlo dostanete snáď do ktoréhokoľvek kúta Nemecka. Navyše sa často finančne viac oplatí už pri dvoch, troch alebo štyroch ľuďoch použiť auto než kupovať letenky či lístky na vlak.

Za Saskom som prechádzal Saskom-Anhaltskom a Dolným Saskom. Neďaleko hranice s Holandskom sa krajina postupne menila z mierne kopcovitej na rovinnú, čo už bola jasná predzvesť povestnej holandskej nížiny. Na chvíľu som zastavil na pumpe. Jednak aby som si trochu pretiahol nohy, ale tiež aby som čosi malého zjedol a hlavne doplnil nádrž.

Deň sa však pomaly chýlil ku koncu. Sýto oranžovo sfarbené slnko sa pomaly blížilo k obzoru a krajina zaliata v jeho svetle získavala nádych ako na nejakej impresionistickej maľbe. Tešilo ma, že premávka bola veľmi malá, takže som mohol viac pozornosti venovať okolitej krajine.

Učesané polia striedali lesíky, až sa predo mnou objavila tabuľka označujúca začiatok Holandska. Pozoroval som rôzne haly postavené pozdĺž diaľnice, ktoré mi evokovali krajinu za Prahou. Bol som však príjemne prekvapený, že Holanďania sa pokúšali neurobiť z nich iba kocky alebo kvádre, ktorým by chýbala akákoľvek fantázia, ale naopak každá budova pôsobila zaujímavo, mala svoj vlastný osobitý charakter.

Malým prekvapením bol aj fakt, že diaľnica bola po celý čas osvetlená. Prirodzene sa vďaka tomu omnoho lepšie šoférovalo.

Haag sa už blížil a s ním aj moje predstavy o tom, ako na mňa mesto zapôsobí. Bol som vďačný za to, že mám so sebou navigáciu, a tak sa môžem vyhnúť zdĺhavému hľadaniu ulice, v ktorej sa nachádzalo moje ubytovanie. Nájsť totiž lacné miesto na prespanie, kde by bolo zároveň parkovanie, nebola práve ľahká úloha. Nakoniec sa to vďaka sofistikovaným internetovým vyhľadávačom podarilo.

Môj hotel sa nachádzal v menšej štvrti Loosduinen, ktorá kedysi bývala samostatnou dedinou, až dokiaľ ju na začiatku 20. rokov 20. storočia nepohltil rozpínajúci sa Haag. Uvítal ma starší pán menom Franz a ukázal mi izbu, kde som konečne mohol po dlhej ceste zaľahnúť a pripraviť sa na prieskum mesta, ktorý ma čakal už nasledujúci deň.

Text/foto: Maxim Kucer

Preklad: O. Maňáková