Európan v islamských krajinách V.

Nastal čas na posledné rozprávanie sa o odporúčaných postupoch pri ceste do krajiny, kde pravidlá života diktuje pevná viera islamu. Ďakujeme vám, že ste s nami došli až sem a budeme sa tešiť na ďalšie stretnutie nad cestovateľskými tipmi.

Nákupy suvenírov

Európan si samozrejme chce z krajiny pre neho neobvyklej priviezť nejakú vecnú spomienku a zvyčajne ju hľadá nie v kamennom obchode, ale na trhovisku či bazáre, už len preto, že aj samotné toto prostredie je pre neho lákavé.

Vo všetkých islamských krajinách pritom platí jedno pravidlo: zákazník má zjednávať. Zjednávanie sa je skrátka súčasť hry a kto nezjednáva, vyzerá nie ako bohatý, ale jednoducho ako hlupák. Pretože predávajúci vie málo alebo vôbec nič anglicky a vy zasa nehovoríte arabsky, prídu k slovu ruky, prsty a vaša schopnosť posúdiť, kam až môžete zájsť, kedy predavačovo odmietanie zľaviť je ešte v rámci hry a kedy je konečné.

Obecne sa dá odporučiť pravý opak toho, čo väčšina Európanov na podobných miestach robí. Zvyčajne nás niečo zaujme a hneď sa k tomu vrhneme, bez toho, že by sme videli aj inú možnosť. Preto je lepšie najprv si prejsť celý bazár aj niekoľkokrát a chvíľu nezaujato pozorovať, ako kupujú a zjednávajú iní. Napokon je to podívaná, na ktorú len tak nezabudnete. Až potom si vybrať „to svoje“.

A dôležitá poznámka: v zmätku tržníc a bazárov bývajú niekedy návaly, preto je potrebné dobre si strážiť peňaženku, a niekedy bývajú stánky opustené, čo môže niekoho zviesť k pokusu tzv. nákupu za päť prstov. To druhé by sa mohlo zle vypomstiť. Prázdny stánok so stopercentnou zárukou starostlivo sleduje kolega od vedľa a spravidla aj niekto v dave kupujúcich, ktorý je týmto úkolom poverený. Polícia nemáva pre krádeže na bazároch najmenšie pochopenie a Európan môže hovoriť o šťastí, ak sa mu za podobný pokus podarí vykúpiť čiastkou mnohonásobne prevyšujúcou cenu suveníru, o ktorý išlo.

Prepitné

Prakticky v každej islamskej krajine Európan narazí na často priame vymáhanie prepitného aj tam, kde na to z nášho pohľadu nie je obvyklý dôvod.

Korán pritom vlastne prepitné stavia na hranicu hriešnych činov. Rozoznává totiž tzv. „harám“, čo je hriešne jednanie, čo vo vzťahu k peniazom je napr. „riga“, teda úrok, a ďalej „mahr“, čo je dar fungujúci ako úplatok. V obidvoch prípadoch ide o ťažké hriechy. Ďalej existuje „mankrúh“, čo je nepatričný čin, napríklad taký, ktorý niekomu poskytuje neodôvodnený prospech, a „mubáh“, teda čin, ktorý nie je ani kladný ani záporný.

Prísne vzato, to, čomu sa v Európe hovorí „prepitné“, by ako  dar znamenalo porušenie koránu, úplatok, „harám“ či aspoň „mankrúh“. Avšak ten, kto dáva prepitné, činí tak buď výslovne alebo „sám pred sebou“ ako odmenu za nejakú službu, a príjemca musí sám seba presvedčiť, že takúto protislužbu skutočne poskytol. Potom ide o „mubáh“, na ktorý narazíme všade.

Prijímanie prepitného je krásny príklad toho, ako sa dá v pravidlách koránu hľadať „nehríšna“ cestička. S prepitným treba vopred rátať natoľko, že Európan (prepitné sa spravidla žiada iba od muža) by mal mať vždy so sebou vo vrecku dostatok drobných. V rade prípadov je to aj z dôvodu častého žobrania, najmä detí, pričom žobranie korán neuvádza ako hriešne konanie. Naopak, povinnosťou moslima je obdarovať žobrajúceho, lebo ten tak koná v stave núdze. Takýto dar žobrákovi však nie je „zakát“, ale osobná almužna, zvaná „sadaqua“, ktorá sa z božej vôle darcovi dvojnásobne navráti.

Potiaže s políciou a súdmi, islamské právo a Európan

Snáď každý Európan už počul o islamskom práve šaría, podľa ktorého môže byť za krádež useknutá ruka, odsúdený môže byť ukameňovaný, ale samozrejme pozná aj miernejšie tresty. Slovo „trest“ však nie je v zmysle koránu na mieste. Šaría znamená pravá cesta, a zahŕňa tak trestné právo, ako aj občianskoprávne predpisy, napr. rodinné, dedičské a ďalšie, no aj pravidlá náboženské či spoločenského styku, správania sa, verejného vystupovania moslimov, atď. Z vieroučného hľadiska predstavuje normy, ktoré konkretizujú život. Aj z nášho hľadiska nepredstaviteľné rozsudky, napr. useknutie ruky, chápe islam nie ako trest v našom chápaní slova, ale ako uľahčenie: pri Poslednom súde Alah zoberie túto skutočnosť do úvahy a vymeria odsúdencovi menší trest na večné časy, čo by mal skutočne veriaci moslim už za života oceniť a ruku na peň položiť s potešením. Pochybujeme však, že to tak aj činí.

Šaría má niekoľko škôl a v rôznych krajinách sú uplatňované rôzne prísne. Rozdiel, pod ktoré ponímanie tejto justície sa obvinený dostane, nie je v žiadnom prípade zanedbateľný –hanafíja je pre neho oveľa najvýhodnejšia, hanbalíja nesporne najtvrdšia a hanbalíja uplatňovaná vo wahhábovskom prístupe napríklad v Saudskej Arábii až ničivá.

Pretože šaría je súčasť islamu, Európanovi spravidla či takmer nikdy nehrozí. Vo väčšine islamských krajín sa však polícia nevyznačuje prílišnou vľúdnosťou a zdvorilosťou, takže Európan, ak s ňou príde do styku, má jedinú možnosť: vyžiadať si urýchlene konzula svojej krajiny. S ním potom preberie najlepšiu možnosť, ako sa dostať zo svojej šlamastiky. Pretože vo väčšine prípadov ide o menšie priestupky, riešením býva pokuta, niekedy však dosť vysoká, odškodné či náhrada alebo kratší trest v nepríliš príjemnom väzení. Do vážnejšieho deliktu sa hádam nezapletiete, v tom prípade Alah s vami. Vydanie odsúdenca, aby si mohol trest odsedieť v pohodlnom nápravnom zariadení doma, trvá niekedy dosť dlho a nie vždy sa podarí.

Ale to by sme už mysleli na to najhoršie.

Sprievodcu svetom islamu pripravil: Jan Chaloupka  

s láskavým povolením p. Warrena Croftera, autora knihy „Veľká kniha Islamu"

späť