ČR: Schwarzenberský plavebný kanál
Doslova unikátne vodné dielo, v podobe plavebného kanálu, spájajúceho povodie Vltavy a Dunaja, sa nachádza len čoby kmeňom dohodil od miesta, kde sa horné partie najdlhšej českej rieky postupne menia na Lipenskú vodnú nádrž. Najbližšie k vodnému kanálu to ale je od dedinky Jelení, ktorá je zároveň poslednou dedinkou na ceste od sedem kilometrov vzdialenej Novej Pece. Západnejšie odtiaľ je už potom iba Nemecko, aj keď ani to nie je až tak úplne isté, pretože sa nachádzame len niečo málo vyše 4 kilometre od spoločnej Česko-rakúsko-nemeckej hranice. Tu na českej strane stojí vyhliadka na viac než populárnej hore Třístoličník, nemecky Dreisesselberg, s výškou 1333 metrov nad morom. Jeho západný svah a časť vrcholu spadá už do Bavorska. A práve severný svah Třístoličníku je aj prameniskom riečky živiacej plavebný kanál, ktorého históriu si teraz v krátkosti predstavíme.
Šumava bola vždy bohatým zdrojom dreva a inak tomu nebolo ani na prelome 18. a 19. storočia, kedy boli predovšetkým severozápadne svahy týchto hôr stále ešte značne neprístupným terénom pre prípadný zvoz dreva. A tak vznikol roku 1789 projekt, ktorého autorom sa stal v tej dobe vážený odborník na plavebné diela, inžinier Josef Rosenauer. Hlavnou úlohou bolo zaistiť efektívnu prepravu vyťaženého dreva z Česko-nemeckého pomedzia až do vtedajšieho centra monarchie, teda rakúsko-uhorskej Viedne. Samozrejme bolo treba využiť už tok Vltavy a predovšetkým Dunaja. Kanál teda musel prechádzať hlavným európskym rozvodím pri bývalej osade Růžový Vrch / Rosenhügel neďaleko Svätého Tomáša, odkiaľ bolo drevo splavované cez riečku Große Mühl až do hlavného dunajského veľtoku. Cesta dreva takto z lesa až do Viedne trvala zhruba 8-9 dní. Medzi rokmi 1793 až 1892, v priebehu obdobia približne jedného storočia, bolo kanálom prepravených okolo 8 miliónov metrov kubických palivového dreva...
Dĺžka celého vodného diela, dnes známeho ako Schwarzenberský plavebný kanál, dosahovala dĺžku úctyhodných 45 kilometrov, pozdĺž ktorých vedú aj jedny z najzaujímavejších pošumavských cyklo-turistických chodníčkov. Priemerná šírka kanálu sa pohybuje medzi 3,5-4 metrami. O mnoho rokov neskôr bol sprístupnený tzv. Želnavský smyk, ktorý v roku 1887 otvoril splavnú cestu dreva aj k Vltave a neďalekej železničnej stanici v Novej Peci. Aj keď bolo splavovanie "viedenského" dreva nadobro ukončené už roku 1892, transport Želnavským smykom a ďalej do českého vnútrozemia fungoval až do 60. rokov dvadsiateho storočia. Železná opona a odrezanie pohraničia od bežného života však celý kanál uvrhla do zabudnutia. Postupné zanášanie, inak skvelo fungujúceho diela, viedlo k rozsiahlemu chátraniu dôležitých stavebných prvkov, akými boli napríklad unikátne tunely aj s ich rozprávkovými portálmi, vežičkami a cimburím, aké môžeme vidieť napr. pri Jeleních Vrchoch.
V posledných dvadsiatich rokoch sa však aj do týchto miest vracia život, a tak ani obnova tých najzaujímavejších častí kanálu nenechala na seba dlho čakať. V súčasnosti je v prevádzke viac než 17 kilometrov (z toho 13 km v šumavskej časti NP). Kanál aj jeho krásne okolie sa teší prakticky celoročnému turistickému záujmu, ktorý je pravidelne umocňovaný ukážkami samotného splavovania.
Medzi asi najväčšie atrakcie a zároveň architektonické zaujímavosti patrí plavebný tunel, ktorého pôvodná dĺžka dosahovala celých 419 metrov. Jeho novorenesančný resp. novogotický portál sme už zmieňovali.
Ak sa chcete zoznámiť s podrobnejšou históriou Schwarzenberského plavebného kanála, tak musíte navštíviť múzeum v obci Chvalšiny neďaleko Českého Krumlova. A prečo práve Chvalšiny? Pretože práve tie sú rodiskom inžiniera J. Rosenauera, autora celej stavby.
text: Jan Chaloupka
foto: wikipedia commons: GuentherZ, Pudelek
preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |