Už som vám ukázal, že Hongkong sa pýši stovkami mrakodrapov a obrovským bohatstvom. Pri moderne to ale našťastie nekončí. Pokiaľ budete pozorní, všimnete si aj množstvo detailov. Detailov, ktoré omnoho častejšie povedú k Ázii než k našej západnej kultúre.
Obchody so sušenými medúzami, hlavami žraloka kladivohlavého či nespočetným množstvom neznámych medicínskych húb a bylín? Jedálne, ktoré do výkladov vystavujú celé pečené kačice hlavou dole? Alebo snáď schované budhistické chrámy, ktorých interiér je zahalený nepriestupným dymom vonných tyčiniek? A toto všetko nájdete v Hongkongu. Väčšinu v dosť hojnej miere. A práve to ma na ňom tak baví.
Mnoho ľudí tu má v domoch pred vchodom do bytu malú svätyňu, k jedlu vám naservírujú teplú vodu (rovnako ako vo zvyšku kontinentálnej Číny), hlavne v štvrti Mong Kok môžete prechádzať rozľahlé trhovisko s čerstvými rybami a morskými potvorami a do toho vás samozrejme obklopujú nečitateľné čínske klikyháky. Niekedy by sa dalo ľahko zabudnúť, že ste vlastne vo východnej Ázii, Hongkong vám to ale rád pripomenie.
V zmienenej štvrti Mong Kok vás čaká aj mnoho úžasného ázijského streetfoodu a pre Áziu typických „nákupných ulíc”. Čo ulica, to jeden typ tovaru – vedľa seba tu tak nájdete dvadsať obchodov s hrncami a panvicami, desať s náhradnými svetlami do áut, ďalších dvadsať s domácimi miláčikmi… Princíp som dodnes nepochopil, ale asi to funguje.
Pokiaľ vás už mesto začne nudiť, vyrazte do džungle. Áno – veľkú plochu Hongkongu totiž zaberá krásna džungľa, kam môžete vyraziť na výlet. Niektoré z ostrovov, na ktorých leží Hongkong, sú geniálnym cieľom pre celodenný výlety, navyše môžete zájsť aj do niekoľkých pôvodných rybárskych dedín.
Ako som už písal v prvej časti – návšteva Hongkongu je skutočne intenzívny a pestrý zážitok. Preto si naň nechajte dostatok času. Zostal som tam týždeň a to bolo veľmi málo. Nehľadiac na to, že som vôbec nestihol návštevu neďalekého Macau či miest čínskej Perlovej delty, kam môžete z Hongkongu vyraziť na niekoľko dní bez víz. Snáď niekedy nabudúce, vrátim sa sem veľmi rád.
Dnes vám prinášame trošku netradičný článok o cestovaní, v ktorom sa zameriame na ochorenie COVID-19 vyvolávajúce smútok, strach a paniku vo viac ako 150 krajinách či autonómnych oblastiach sveta.
Najväčšie mesto Číny priťahuje čím ďalej tým väčšiu pozornosť zahraničných návštevníkov. Vďaka tomu, že v Šanghaji môžete získať bezvízové povolenie na vstup na 144 hodín, pokiaľ potom letíte ďalej, máte veľa možností čo v meste pri prestupe navštíviť. Ja som sa tu zastavil na 17 hodín počas cesty na Nový Zéland a rozhodne neľutujem.
Keď som sa niekoľkých ľudí pýtal, ako sa im páčilo v Hongkongu, nikto mi nebol schopný konkrétne odpovedať. Vraveli, že to bolo úžasné, veľmi silné, intenzívne alebo divné. Po týždni, ktorý som strávil v jednom z najdôležitejších prístavov sveta, som na tom podobne. Dokážem ale povedať, že Hong Kong je plný kontrastov, paradoxov a rozhodne stojí za návštevu.
Aj keď sa zdalo, že nejaký balvan na nás cestou do hostelu skrátka spadnúť musí, vodič nás doviezol v úplnom poriadku a ešte sme zvládli visieť z okienok a fotiť okolitú krajinu, akoby to bola jediná príležitosť. Behom niekoľkých nasledujúcich dní sme však zistili, že tohto miesta sa snáď skutočne nedá nabažiť...
Deň odjazdu z horského raja nadišiel. Mali sme však ešte voľné dopoludnie, a tak sme sa vydali na poslednú prieskumnú prechádzku. Nesmerovali sme už nikam ďaleko, iba do susedstva.
V maličkom domácom hosteli v blízkosti tiesňavy Tigrieho skoku (Chu-tchiao sia 虎跳峡) sme spali spánkom spravodlivých. Hneď po našom príjazde sme sa boli pozrieť na besniacu rieku Ťin-ša 金沙, ktorú v jej najužšom bode údajne preskočil tiger, a pohyb na nezvyčajne čerstvom vzduchu nás veľmi úspešne unavil. Aj tak sme však druhý deň ráno skoro vstali, aby sme si z terasy vychutnali pohľad na slnečné lúče, ktoré nesmelo postupovali ranným oparom.
Zdalo sa, že prebúdzať sa do horských rán naplnených príjemným oparom nás nikdy nemôže omrzieť. V našom hosteli sme spali už niekoľkú noc a pri každých raňajkách na terase pod horskými štítmi sme dumali, či sú aj miestni stále tak okúzlení.
Z nášho nevinného výletu k vodopádom sa stala moja nočná mora. Koníky stojace cez uzučkú cestičku nad hlbokým zrázom boli oproti vodopádu cez cestu ešte vlastne úplne neškodné. Akonáhle som sa dostala cez obe tieto prekážky na druhú stranu, pred očami sa mi objavil pán domáci a jeho nadšené inštrukcie, kadiaľ ísť za ďalšími vodopádmi. A pretože cesta viedla k nášmu hostelu iba jedna, musela som sa psychicky pripravovať na ďalšie a ďalšie vodopády.
Odjazd z tiesňavy Tigrieho skoku sme takmer zázrakom v zdraví prežili a čakal nás Li-ťiang 丽江. Po druhý raz. Musím priznať, že aj keď sme to nikto nahlas nepovedali, nijako zvlášť sme sa do tohto mesta netešili. Náš pobyt pred pár dňami nám totiž tak nejako bohato stačil. Bývali sme síce vďaka mojej vynaliezavosti hneď pri jazere La-š'-chaj 拉市海, ale rozhodne to nebola žiadna výhra. Okrem iného preto, že sme si vôbec nepozreli historické centrum, časť Li-ťiangu, kvôli ktorej sem všetci jazdia.
Z ticha chrámu skrytého v jednej z uličiek Li-ťiangu sme opäť vykročili medzi davy turistov. Väčšinu z nich tvorili Číňania, ktorí sa radostne vrhali na všakovaké pochutiny – hlohom v cukrovej poleve začínajúc a obrovskými opekanými kosťami končiac.
Už v minulom článku som tak trochu začala rozprávať o jazere La-š'-chaj 拉市海, ku ktorému sme sa chceli vypraviť. Jazero sa rozkladá pri južnom úpätí Snežnej hory nefritového draka (čínsky Jü-lung süe-šan 玉龙雪山) v nadmorskej výške cez 2 400 metrov, jeho plocha činí asi 5 330 hektárov. Predtým tu viedla stará konská čajová cesta, veľmi dôležitým artiklom bol chuťovo výrazný čaj pchu-er 普洱. Dnes je jazero hniezdiskom takmer šesťdesiatich druhov vtákov – v zime sa ich tu zíde cez tridsaťtisíc. Najlepším časom na ich pozorovanie je vraj december.
Li-ťiang 丽江, mestečko v juhočínskej provincii Jün-nan 云南, má povesť rozprávkovej zeme s čistou oblohou, sviežim vzduchom a úchvatnou krajinou. To všetko skutočne Li-ťiang spĺňa – a ešte niečo navyše. V dnešnej dobe je rajom – rajom pre turistov. Pokiaľ zaplatíte vstupné osemdesiat jüanov do historického centra, okrem neodbytných predavačov už vám nič nebráni v prieskume.
Výlet na Veľký čínsky múr sme v zdraví a s úžasnými zážitkami mali za sebou a teraz nás už okrem zábavy čakali aj prípravy na odjazd. Já a B. sme mali plné ruky práce s balením. Ukázalo sa, že zbaliť rok života v Číne do jedného kufru nie je záležitosť na jedno odpoludnie. Odviedla som preto T. a P. do ich hostelu a ponechala ich osudu.
Naše veľké spoločné cestovanie sa už blížilo do finišu. V ten okamih to však vyzeralo, že cestovať budeme ďalších pár týždňov – predstavte si skupinu štyroch otrhaných študentov, ktorí sedia na chodníku pri ceste a čakajú na autobus, ktorý „by mal každú chvíľu ísť“.
Hodiny zostávajúce dievčatám (a vlastne aj nám) do odchodu sa dali už celkom ľahko zrátať, ale predsa sme sa rozhodli využiť ich ako sa dá a aj napriek neuveriteľnej horúčave preskúmať z Pekingu maximum.
Po niekoľkotýždňovom cestovaní nás čakal návrat do Pekingu. Bol to zvláštny pocit. Po pol roku strávenom v hlavnom meste nám s B. tak trochu pripadalo, že sa vraciame „domov“. Z Li-ťiangu 丽江 sme sa vlakom dopravili do Kchun-mingu 昆明, hlavného mesta provincie Jün-nan 云南, kde sme strávili ešte niekoľko dní. Letenky sme kupovali narýchlo, pretože sme stále čakali, že ešte zlacnejú, takže bol nakoniec zázrak, že sa nám ich podarilo zohnať.
Pokračovať z rázcestia smerom do kopca sme zvládli na jednotku. Prechádzali sme miestnou dedinkou, niektorí si nás prezerali, iní tu očividne turistov stretávali, a tak nám len zamávali na pozdrav. Keď sme došli na ďalšie rázcestie, múr sa už pred nami začínal rysovať. A na križovatke sa pre zmenu rysoval malý obchodík, ktorý čuduj sa svete ani nebol predražený, takže sme doplnili zásoby vody. A tiež cukru v podobe nanukov. Ak existuje závislosť na nanukoch, v Číne som ňou zaručene trpela.
Z Li-ťiangu 丽江, malého a turisticky veľmi známeho juhočínskeho mestečka, sme odchádzali vcelku radi. Trochu nás ťažilo pomyslenie, že sa do nášho hostelu budeme musieť na spiatočnej ceste vrátiť, ale rozhodli sme sa zahodiť starosti za hlavu a tešiť sa na ďalšie dobrodružstvo.
Na záver veľkej cesty, ktorú sme s T. a P. podnikli, sme sa rozhodli ísť na dve miesta, na ktorých sme síce s B. už boli, ale ktoré rozhodne stoja za prehliadku. Prvým z nich bol romantický Letný palác (čínsky I-che-jüan 颐和园), ktorý sme si vďaka zimnej atmosfére pamätali ako rozprávkové miesto, ale v lete na svojej rozprávkovosti troška strácal. Tým druhým miestom bolo Zakázané mesto, správnejšie čínsky Ku-kung, čo doslova znamená „Starý palác“.
Vlak K625 z Čcheng-tu do Čchung-čchingu bol pomerne... zaujímavý dopravný prostriedok. Nakoľko ale bolo zapnuté iba každé druhé svetlo a pretože sme boli na smrť unavení, len sme sa zložili na sedadlá (netradične prázdne, vytrvalo len pár najodhodlanejších). Nerozhliadali sme sa naľavo ani napravo, pretože nevedomosť je niekedy základom úspechu, a zaspali sme nepokojným spánkom.
Pri prechádzaní denníka som objavila túto poznámku: „Čchü-fu, príjazd okolo 00:00“. Moc dobre sa na tú chvíľu pamätám. Bolo pomerne chladno, tma ako v rohu, a hneď pri východe zo stanice sa na nás vrhli ziskuchtiví taxikári. Už z princípu ich bolo treba odmietnuť. Potom nám však zostávalo už len dúfať, že nemali pravdu a že sa dá ubytovanie zohnať aj v okolí stanice...
Na ďalší deň sme sa utvrdili v tom, že dopátrať sa v Číne smeru, ktorým chcete ísť, nie je vôbec jednoduché. Pokiaľ tu totiž niečo frčí, tak je to koncept mien-c' – tváre. Určite máme niečo podobné aj v Čechách – ide skrátka o to, že nechcete pred druhými ľuďmi stratiť tvár.
Nádherný klenot cisárskeho dedičstva, zámok Schloss Hof otvára svoju veľkolepú hlavnú sezónu 9. marca 2024. Jedinečný komplex budov s luxusne zariadenými zámockými komnatami, barokovými záhradami a rozsiahlym statkom na ploche takmer 70 hektárov, tvorí umelecký celok a pozýva na nezabudnuteľnú cestu časom.
Klub slovenských turistov, Fakulta informatiky РEVŠ a OZ Karpaty Vás pozývajú na 38. ročník medzinárodného stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov EXPEDÍCIE 2024.
Pozývame vás na 3 dni plné inšpirácie so 48 cestovateľskými prezentáciami a diskusiami, ktoré sa uskutočnia od 1. do 3. marca 2024 v bratislavskom Dome kultúry Ružinov.