Keď som sa niekoľkých ľudí pýtal, ako sa im páčilo v Hongkongu, nikto mi nebol schopný konkrétne odpovedať. Vraveli, že to bolo úžasné, veľmi silné, intenzívne alebo divné. Po týždni, ktorý som strávil v jednom z najdôležitejších prístavov sveta, som na tom podobne. Dokážem ale povedať, že Hong Kong je plný kontrastov, paradoxov a rozhodne stojí za návštevu.
Na Hongkongu už na prvý pohľad poznáte, že ide o jedno z najbohatších (a tiež najdrahších) miest sveta. Neunikne vám ani typický britský rukopis – mesto totiž dlho patrilo pod britskú nadvládu a až v roku 1997 sa opäť stalo súčasťou Číny. Aj keď len čiastočne, v Hongkongu totiž stále platia úplne iné zákony, platí sa inou menou a aj kultúra sa omnoho viac podobá tej západnej. Nehľadiac na to, že Európanov stretávate na každom rohu. Mesto vám napriek tomu čas od času pripomenie svoje historické korene.
Pokiaľ vás baví nakupovanie, bude pre vás Hongkong úplným rajom. Len si pripravte poriadne plnú peňaženku. To isté platí aj o jedle – sám som tu vyskúšal jednu reštauráciu zo slávneho Michelinovho sprievodcu a rozhodne neľutujem, na lepšie jedlo som narazil snáď už len vo Vietname a Austrálii. V Hongkongu môžete ochutnať jedlá takmer z celého sveta, hlavne vás ale čaká prehliadka kuchýň jednotlivých oblastí Číny. A pretože Čína je obrovská, nudiť sa rozhodne nebudete.
Aj milovníci architektúry si tu prídu na svoje. V Hongkongu totiž stojí vyše 1000 mrakodrapov a ďalšie sa neustále stavajú. International Commerce Centre (484m) patrí medzi desiatku najvyšších budov sveta, ak ich meriame podľa strechy. Zároveň sa vraví, že silueta Hongkongu je vďaka kontrastu mrakodrapov a pralesa na Victoria Peak, ktorý sa zdvíha nad mestom, najkrajšia na svete.
Večer rozhodne vyrazte do niektorého z mnohých barov. Vybrať si môžete nielen medzi tými najmodernejšími vo vrchných poschodiach mrakodrapov, ale tiež medzi podnikmi v zapadnutých uličkách, kde sa budete aj vďaka výberu alkoholu cítiť skôr ako v Londýne či Liverpoole než v ázijskom veľkomeste.
Haikou Volcanic Cluster Global Geopark (雷琼世界地质公园) je prvé prírodné vulkanické múzeum Číny a je jedným z najzaujímavejších destinácií na ostrove Hainan. Na rozlohe 110 štvorcových kilometrov môžete nájsť cez štyridsať kráterov a jaskýň, ktoré sú prepojené nádhernými záhradami. Tento objekt je zaradený medzi pamiatky UNESCO.
Krajina, v ktorej vynašli papier, kompas aj hodváb. Krajina, ktorá sa v pokroku nezastavila a aj dnes patrí medzi najvplyvnejších hráčov svetovej ekonomiky. Krajina, ktorá je omnoho viac ako len Made in China a Veľký čínsky múr.
Najväčšie mesto Číny priťahuje čím ďalej tým väčšiu pozornosť zahraničných návštevníkov. Vďaka tomu, že v Šanghaji môžete získať bezvízové povolenie na vstup na 144 hodín, pokiaľ potom letíte ďalej, máte veľa možností čo v meste pri prestupe navštíviť. Ja som sa tu zastavil na 17 hodín počas cesty na Nový Zéland a rozhodne neľutujem.
Už som vám ukázal, že Hongkong sa pýši stovkami mrakodrapov a obrovským bohatstvom. Pri moderne to ale našťastie nekončí. Pokiaľ budete pozorní, všimnete si aj množstvo detailov. Detailov, ktoré omnoho častejšie povedú k Ázii než k našej západnej kultúre.
Zdalo sa, že prebúdzať sa do horských rán naplnených príjemným oparom nás nikdy nemôže omrzieť. V našom hosteli sme spali už niekoľkú noc a pri každých raňajkách na terase pod horskými štítmi sme dumali, či sú aj miestni stále tak okúzlení.
V maličkom domácom hosteli v blízkosti tiesňavy Tigrieho skoku (Chu-tchiao sia 虎跳峡) sme spali spánkom spravodlivých. Hneď po našom príjazde sme sa boli pozrieť na besniacu rieku Ťin-ša 金沙, ktorú v jej najužšom bode údajne preskočil tiger, a pohyb na nezvyčajne čerstvom vzduchu nás veľmi úspešne unavil. Aj tak sme však druhý deň ráno skoro vstali, aby sme si z terasy vychutnali pohľad na slnečné lúče, ktoré nesmelo postupovali ranným oparom.
Deň odjazdu z horského raja nadišiel. Mali sme však ešte voľné dopoludnie, a tak sme sa vydali na poslednú prieskumnú prechádzku. Nesmerovali sme už nikam ďaleko, iba do susedstva.
Ako sme sa predchádzajúci deň nad tanierom la-mien dohodli, tak sme aj spravili. Hneď ráno sme nasadli na mestský autobus k rieke Siang-ťiang. Len čo sme vystúpili, zbadali sme náš cieľ – ostrov Tung-čou. Pretože sa skutočne jedná o ostrov, jediná prístupová cesta je po rieke.
Aj keď sa zdalo, že nejaký balvan na nás cestou do hostelu skrátka spadnúť musí, vodič nás doviezol v úplnom poriadku a ešte sme zvládli visieť z okienok a fotiť okolitú krajinu, akoby to bola jediná príležitosť. Behom niekoľkých nasledujúcich dní sme však zistili, že tohto miesta sa snáď skutočne nedá nabažiť...
Odjazd bol otázkou minút. T. a P. odlietali do Čiech, já a B. sme už mali zbalené do Vietnamu, kde nás čakalo ďalšie dobrodružstvo. Dosť bolo spomínania. T. s P. vyzerali dosť unavene – mesiac cestovania po Číne môže dať zabrať. Mnohí síce tvrdia, že kultúrny šok ich nestretol, ale Čína predsa len nie je úplne rovnaká ako Európa.
Z nášho nevinného výletu k vodopádom sa stala moja nočná mora. Koníky stojace cez uzučkú cestičku nad hlbokým zrázom boli oproti vodopádu cez cestu ešte vlastne úplne neškodné. Akonáhle som sa dostala cez obe tieto prekážky na druhú stranu, pred očami sa mi objavil pán domáci a jeho nadšené inštrukcie, kadiaľ ísť za ďalšími vodopádmi. A pretože cesta viedla k nášmu hostelu iba jedna, musela som sa psychicky pripravovať na ďalšie a ďalšie vodopády.
Odjazd z tiesňavy Tigrieho skoku sme takmer zázrakom v zdraví prežili a čakal nás Li-ťiang 丽江. Po druhý raz. Musím priznať, že aj keď sme to nikto nahlas nepovedali, nijako zvlášť sme sa do tohto mesta netešili. Náš pobyt pred pár dňami nám totiž tak nejako bohato stačil. Bývali sme síce vďaka mojej vynaliezavosti hneď pri jazere La-š'-chaj 拉市海, ale rozhodne to nebola žiadna výhra. Okrem iného preto, že sme si vôbec nepozreli historické centrum, časť Li-ťiangu, kvôli ktorej sem všetci jazdia.
Z ticha chrámu skrytého v jednej z uličiek Li-ťiangu sme opäť vykročili medzi davy turistov. Väčšinu z nich tvorili Číňania, ktorí sa radostne vrhali na všakovaké pochutiny – hlohom v cukrovej poleve začínajúc a obrovskými opekanými kosťami končiac.
Už v minulom článku som tak trochu začala rozprávať o jazere La-š'-chaj 拉市海, ku ktorému sme sa chceli vypraviť. Jazero sa rozkladá pri južnom úpätí Snežnej hory nefritového draka (čínsky Jü-lung süe-šan 玉龙雪山) v nadmorskej výške cez 2 400 metrov, jeho plocha činí asi 5 330 hektárov. Predtým tu viedla stará konská čajová cesta, veľmi dôležitým artiklom bol chuťovo výrazný čaj pchu-er 普洱. Dnes je jazero hniezdiskom takmer šesťdesiatich druhov vtákov – v zime sa ich tu zíde cez tridsaťtisíc. Najlepším časom na ich pozorovanie je vraj december.
Li-ťiang 丽江, mestečko v juhočínskej provincii Jün-nan 云南, má povesť rozprávkovej zeme s čistou oblohou, sviežim vzduchom a úchvatnou krajinou. To všetko skutočne Li-ťiang spĺňa – a ešte niečo navyše. V dnešnej dobe je rajom – rajom pre turistov. Pokiaľ zaplatíte vstupné osemdesiat jüanov do historického centra, okrem neodbytných predavačov už vám nič nebráni v prieskume.
Výlet na Veľký čínsky múr sme v zdraví a s úžasnými zážitkami mali za sebou a teraz nás už okrem zábavy čakali aj prípravy na odjazd. Já a B. sme mali plné ruky práce s balením. Ukázalo sa, že zbaliť rok života v Číne do jedného kufru nie je záležitosť na jedno odpoludnie. Odviedla som preto T. a P. do ich hostelu a ponechala ich osudu.
Naše veľké spoločné cestovanie sa už blížilo do finišu. V ten okamih to však vyzeralo, že cestovať budeme ďalších pár týždňov – predstavte si skupinu štyroch otrhaných študentov, ktorí sedia na chodníku pri ceste a čakajú na autobus, ktorý „by mal každú chvíľu ísť“.
Po niekoľkotýždňovom cestovaní nás čakal návrat do Pekingu. Bol to zvláštny pocit. Po pol roku strávenom v hlavnom meste nám s B. tak trochu pripadalo, že sa vraciame „domov“. Z Li-ťiangu 丽江 sme sa vlakom dopravili do Kchun-mingu 昆明, hlavného mesta provincie Jün-nan 云南, kde sme strávili ešte niekoľko dní. Letenky sme kupovali narýchlo, pretože sme stále čakali, že ešte zlacnejú, takže bol nakoniec zázrak, že sa nám ich podarilo zohnať.
Hodiny zostávajúce dievčatám (a vlastne aj nám) do odchodu sa dali už celkom ľahko zrátať, ale predsa sme sa rozhodli využiť ich ako sa dá a aj napriek neuveriteľnej horúčave preskúmať z Pekingu maximum.
Pokračovať z rázcestia smerom do kopca sme zvládli na jednotku. Prechádzali sme miestnou dedinkou, niektorí si nás prezerali, iní tu očividne turistov stretávali, a tak nám len zamávali na pozdrav. Keď sme došli na ďalšie rázcestie, múr sa už pred nami začínal rysovať. A na križovatke sa pre zmenu rysoval malý obchodík, ktorý čuduj sa svete ani nebol predražený, takže sme doplnili zásoby vody. A tiež cukru v podobe nanukov. Ak existuje závislosť na nanukoch, v Číne som ňou zaručene trpela.
Na záver veľkej cesty, ktorú sme s T. a P. podnikli, sme sa rozhodli ísť na dve miesta, na ktorých sme síce s B. už boli, ale ktoré rozhodne stoja za prehliadku. Prvým z nich bol romantický Letný palác (čínsky I-che-jüan 颐和园), ktorý sme si vďaka zimnej atmosfére pamätali ako rozprávkové miesto, ale v lete na svojej rozprávkovosti troška strácal. Tým druhým miestom bolo Zakázané mesto, správnejšie čínsky Ku-kung, čo doslova znamená „Starý palác“.
Z Li-ťiangu 丽江, malého a turisticky veľmi známeho juhočínskeho mestečka, sme odchádzali vcelku radi. Trochu nás ťažilo pomyslenie, že sa do nášho hostelu budeme musieť na spiatočnej ceste vrátiť, ale rozhodli sme sa zahodiť starosti za hlavu a tešiť sa na ďalšie dobrodružstvo.
Naše prvé dojmy z národného parku Čang-ťia-ťie teda neboli priamo pozitívne. Pozitívne však neboli ani naše nasledujúce dojmy. Pri vchode sme stretli ženštinu, ktorá vehementne ponúkala úžasné ubytovanie v hoteli priamo v parku za cenu, na ktorú sme aj v neturistických oblastiach museli zjednávať.
Rozhodli sme sa dať parku ešte jednu šancu a začať z druhého konca – od juhu. Taktiež sme dodržali naše rozhodnutie vyhýbať sa schodom, a tak sme sa vydali cestou pozdĺž rieky.
Čcheng-tu sme už obaja pomerne dobre poznali, a tak sme sa po dôkladnom spánku vydali do bambusového parku pri univerzite, kde som študovala. Posilnení sladkým vodným melónom sme si vytýčili ďalší cieľ: mešita na západ od námestia Tchien-tu.
Nádherný klenot cisárskeho dedičstva, zámok Schloss Hof otvára svoju veľkolepú hlavnú sezónu 9. marca 2024. Jedinečný komplex budov s luxusne zariadenými zámockými komnatami, barokovými záhradami a rozsiahlym statkom na ploche takmer 70 hektárov, tvorí umelecký celok a pozýva na nezabudnuteľnú cestu časom.
Klub slovenských turistov, Fakulta informatiky РEVŠ a OZ Karpaty Vás pozývajú na 38. ročník medzinárodného stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov EXPEDÍCIE 2024.
Pozývame vás na 3 dni plné inšpirácie so 48 cestovateľskými prezentáciami a diskusiami, ktoré sa uskutočnia od 1. do 3. marca 2024 v bratislavskom Dome kultúry Ružinov.