Braulio Carrillo

Necelých 20 km od San José po diaľnici 32 smerom na Limon naraz za tunelom Zurquí skončí civilizácia. Frekventovaná diaľnica vedie uprostred sopečnej hornatej krajiny obklopená po oboch stranách nedotknutými dažďovými a hmlovými poľami. Národný park Braulio Carrillo, najväčší park Kostariky, je od centra hlavného mesta vzdialený len pol hodiny jazdy autom, a tak je i najrýchlejšie dosiahnuteľným národným parkom v krajine. To však neznamená, že by bol preplnený turistami. Je to práve naopak. So svojou rozlohou 470 km² je park natoľko veľký, že tu ľudia v hustom lese a v horách plných roklín často zablúdi. Nestáva sa to však len turistom, ťažkosti s orientáciou mávajú i domorodci. Celý park je vlastne spleťou mohutných, často silno zvetraných sopečných vrchov, ktoré už storočia nevykazujú žiadnu činnosť.

Za tú dobu sa tu vyvinul nepreniknuteľný primárny les, ktorý zostal nedotknutý. Z dôvodu veľkých výškových rozdielov, početných riek v úzkych priepastiach a množstva vodopádov sa tu vytvorili veľmi rozdielne biotopy. Strmé svahy vrchov pokrýva často hustý, smaragdovo zelený tropický dažďový les so stromovými papradinami, mnohé druhy paliem, liany a rastliny, ktoré sa usadili vo vetvách stromov pod hustým korunovým závojom. V hlbinách lesa žiaria pestré orchideje a helikónie. Braulio Carrillo je predovšetkým útočiskom vtákov. Všetkých 400–500 vtáčích druhov, ktoré na Kostarike žijú, sa vyskytuje i v tomto parku, medzi nimi kolibríky a lesklí kvesaly chocholatí. Samičky hrajúce všetkými farbami dorastajú len do 35 cm. Avšak samčekovia dosahujú dĺžku až 1 m. Napriek tomu, že sú tak pestrí, sú džungli dobre prispôsobení, takže návštevník musí dávať veľký pozor, aby ich v rastlinnej spleti rozpoznal. Ich spev však poznáme hneď. Lov kvesala chocholatého bol kmeňom Mayov, pre ktorých bol posvätný, prísne zakázaný. Dnešní obyvatelia strednej Ameriky považujú tieto vtáky stále ešte za symbol slobody a nezávislosti. Početné turistické chodníky vedú do vrchov a džungle od troch hlavných stredísk. Cesty sú dokonca aj v období sucha, od konca decembra do apríla, väčšinou vlhké a klzké. Každá z nich ale otvára stále nové pôsobivé pohľady nahor do korún stromov husto porastených epityfmi alebo dole do priezračných horských potokov, ktoré padajú početnými kaskádami a vodopádmi do priepastí.

V severozápadnej časti parku sa majestátne týči sopka Barva. Hore na sopku vedie cesta, ale pri stanici Puesto Barva začíná tiež turistická cesta, ktorá nás dovedie k malému jazierku ležiacemu v kráteri sopky vo výške 2900 m. Zvláštnou atrakciou je jazda lanovkou poschodiami dažďového lesa. Lanovka vedie pozdĺž východnej hranice parku. Otvorená kabína prechádza dvoma úrovňami korunového zápoja. Lanovka prejde údolie a potom stúpa na malú horu. Počas cesty tam sa návštevníci vznášajú riedkym nízkym porastom a pološerom spodného korunového zápoja niekoľko málo metrov nad zemou. Na spiatočnej ceste sa otvorené kabíny vznášajú vo výške 50 m nad zemou v korunách stromov, v ktorých žije 60% všetkých rastlinných i živočíšnych druhov dažďového lesa. Návštevníkov sprevádzajú školení sprievodcovia, ktorí vysvetľujú zvláštnosti poschodí dažďového lesa a upozorňujú na tunajšie zvieratá, ako sú opice, hady, mravce rodu Atta a mnoho tropických vtákov. Keď v roku 1973 predstavila kostarická vláda plán novej diaľnice k mestu Limon, ktorá mala pretínať nedotknutý dažďový les, presvedčili miestni ekologickí aktivisti úrady, aby oblasť vyhlásili chráneným územím. Od roku 1978 má park návštevníkom pripomínať, ako vyzerala Kostarika pred 50 rokmi, kedy takéto pralesné ekosystémy pokrývali ešte tri štvrtiny Zeme.

 

Text: Denisa Arvajová, Toulky světem

Foto: wikipedia.com - Tim Ross, picasaweb.com - Jeramy, Daniela, Alain