Bolívia – malebná dedinka Coroico
Coroico leží vo výške 1 600 metrov nad morom na úpätí kopca Cerro Uchumachi v západnej časti Bolívie v provincii Nor Yungas. Navôkol tejto dediny sa rozprestiera zvlnená zalesnená krajina, za ktorou vykúkajú zasnežené vrcholky Cordillery Real – Huayna Potosí, Tiquimani a Mururata.
Samotná dedina je malá a pokojná. Centrum zdobí zeleň a malebný kostol s kamennou zvonicou (kostol San Pedro y San Pablo), ktorý dominuje tomuto priestranstvu. Na niekoľkých miestach tejto obce je vyobrazený skalník andský (tunqui), červený vták s chocholom, ktorý je miestnym symbolom. Mestečko je pretkané úzkymi dláždenými uličkami, ktoré sú lemované obchodíkmi s drobnosťami. Večer je tu otvorených niekoľko stánkov s grilovanými kuratami a každý deň je tu najväčší zmätok, keď sa už od štvrtej hodiny ráno na námestí predávajú čerstvé žemle, ktoré práve miestni pekári dopiekli.
V Coroicu zostávame tri noci, aby sme sa pokochali tunajšou lesnatou krajinou a prešli si okolie. Prvý deň sa vydáme nekonečne dlhým traverzom k trom vodopádom, ktoré by mali byť vzdialené asi dve hodiny od Coroica.
Trasa vedie okolo sýto zelených kokových polí, ktoré miestne ženy a deti práve oberajú. Čím ďalej sme od dediny, tým je cesta zarastenejšia a horšie prechodná. Preto je dobré obuť si plné topánky a obliecť dlhé nohavice. Najlepšie aj rukávy a pokrývku hlavy. Nielenže vegetácia dosť škriabe, ale zároveň tu lietajú malé otravné mušky, ktoré hryzú a na tele zanechávajú opuchnutú a začervenanú kožu. Keďže sa na Bolíviu nachádzame pomerne nízko, je tu dosť horúco a vlhko.
Prvý vodopád – San Felix – je znetvorený betónom a trubkami a vyzerá to tak, že z neho obec Cruz Loma odčerpáva vodu. Keď pokračujeme k ďalším dvom vodopádom, dôjdeme akurát ku kamennej zátarase a pletivovému plotu s ostnatým drôtom. Na meter a pol širokej cestičke je to postavené tak šikovne, že z jednej strany je vysoká skala a z druhej prudký zráz. Dôjde nám, že k tým dvom vodopádom sa tadeto asi nedostaneme. Jediná cesta k nim je od mesta Cruz Loma.
Túto cestu uzavreli, aby sa tam nedalo dostať inak než autom alebo s nejakou cestovkou. Vodopády sú spoplatnené (alebo to aspoň vravel pán z infocentra). O uzavrení tejto cesty však nevravel nič. A keďže sa niekomu asi nechce stáť niekde v lese pri vodopáde a vyberať peniaze, tak ich vyberajú dole pri mesta a túto cestu radšej zatarasili, aby sa tam náhodou niekto nedostal odinakadiaľ.
Ďalší deň sa ideme skoro ráno pozrieť na neďaleký vrchol Uchumachi, ktorý je vysoký necelých 2 500 m n. m. K malému kostolíku nad dedinou vedie obľúbená pútnická „krížová cesta“. Odtiaľ pokračuje prašná cestička až k vyhliadkovému miestu, odkiaľ sa dá príjemne kochať pohľadom na nízke zelené kopce oblasti Yungas, za ktorými sa týčia ľadovcové špičky Cordillery Real.
Ranná hmla, v tejto oblasti častý jav, pomaly ustupuje a obloha sa farbí do modra. Na nej sa krásne vyobrazujú siluety krúžiacich dravcov (zrejme orly andské), ktoré máme nad hlavami. Potom sa cestička zúži na pol metra a každým krokom viac a viac zarastá trávou a kríkmi, až nakoniec stromy vytvoria vegetačný tunel. Sme radi aspoň za náznak vysekanej cesty. Keď dôjdeme na vrchol Uchumachi, odpočinieme si na pár miestach s výhľadmi, ale hora je skôr porastená stromami. Cestou späť po nás vyštartujú nejaké potulné psiská, ktoré sa nebezpečne približujú až na meter. Väčšinou psi v Bolívii len štekajú, ale nepribližujú sa. Tieto dosť ceria zuby a nebyť mikiny a kameňov, ťažko povedať, kam by sa až so svojimi tesákmi dostali.
Okrem zaujímavých výletov po okolí, prechádzky po meste a prekrásnych výhľadov na všadeprítomnú krajinu stojí za návštevu v Coroicu aj miestny neupravovaný, dokonca až strašidelný cintorín. V Južnej Amerike sú nebožtíci, vzhľadom k skalnatému podložiu, často pochovávaní nad zemou. Hojne najmä vo vybetónovaných stavbách s otvormi pre rakvu. Stavba je väčšinou vysoká okolo dva a pol metra, niečo cez dva metre hlboká s dĺžkou podľa možností cintorína (2–15 metrov). V rade je potom niekoľko podlhovastých otvorov, kam sa vkladá rakva aj s telom a následne zabetónuje alebo zamuruje kamennou doskou s menom. Taký panelák pre mŕtvych... Pár týchto hrobov je tu otvorených a vybrakovaných. V jednej hrobke je dokonca ešte spráchnivelá rakva, ale už bez tela.
Večery v Coroicu trávime ako miestni obyvatelia – príjemným posedením na hlavnom námestí, kde je niekoľko lavičiek. Večer je v Coroicu teplo a pofukuje mierny vánok. Niekoľko týždňov predtým sme sa pohybovali vo vyšších nadmorských výškach, kde bolo po zotmení chladno, tak si to tu užívame a pritom sledujeme šantiace sa malé miestne deti. Je pekné, že na všetkých bolívijských námestiach či iných priestranstvách sa vždy schádza mnoho ľudí a detí, ktorí sa baví, šantia, trávia voľný čas vonku a nesedia doma pri počítači. Možno preto, že ho pravdepodobne ani nevlastnia.
GPS: 16°11'17.7"S 67°43'40.1"W
Text a foto: Tomáš Novák
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |
Súvisiace články
Paraguaj, Asunción - pohodové hlavné mesto
Bolívia – Santa Cruz de la Sierra
Bolívia, Samaipata - pokojná dedinka
Bolívia – krásne mesto Sucre
Bolívia – koloniálne mesto Potosí
Bolívia – Uyuni a soľná pláň
Bolívia – Národný park Torotoro
Bolívia – metropola La Paz
Bolívia – Copacabana a Isla del Sol
Bolívia, Cochabamba – hor sa do strednej Bolívie
Súvisiaca fotogaléria
Bolívia – srdce Južnej Ameriky
Lokácia:
Slovenská republika
Partneri:
Sprievodca:
Fotosúťaž:
Aktuality:
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.