Baťov kanál: Zo Strážnice do Skalice

Prístav v Strážnici nájde ľahko každý turista. Nachádza sa hneď vedľa skanzenu v bezprostrednej blízkosti zámockého areálu. Zrejme tadiaľ prechádza aj cyklotrasa, lebo pri informačnom stredisku (a pokladni) práve oddychuje skupinka cyklistov rôzneho veku. Vyhliadková loď Amos s kapacitou asi 30 osôb nepôsobí v úzkom riečisku dvakrát dôveryhodne. Bez problémov sa však odpútava od svojho kotviska a ponára sa do hlbín úzkeho a po obidvoch brehoch zarasteného tunela. Príjemná sprievodkyňa s námorníckou čiapkou nás upozorňuje, že brehy pôvodného kanála boli holé kvôli koňom vlečúcim člny, takže všetka súčasná zeleň je originálnym – približne polstoročným dielom – prírody, a potvrdzuje to aj pestrá skladba náletových drevín. Plavba plynie pomaly rýchlosťou približne tempom vychádzkového bicyklistu. Voda v kanáli akoby sa ani nehýbala a rozvíri ju len pohyb lode.

Trochu technických informácií na úvod

Celková dĺžka Baťovho kanála je vyše 50 kilometrov, v skutočnosti sa však skladá z niekoľkých vzájomne neprepojených úsekov. Teoreticky by mal byť splavný od Kroměříže po Hodonín, ak sa podarí vybudovať, dokončiť alebo znovu sprevádzkovať niekoľko technických zariadení. Časť Baťovho kanála vedie pôvodným korytom rieky Morava, inde ho tvoria umelé prieplavy, resp. upravené závlahové kanály. Ich hĺbka je len asi poldruha metra, preto sa neodporúča plavba lodiam s ponorom nad 80 cm. Šírka kanálov sa pohybuje okolo 12 metrov (plavebné komory však boli projektované na šírku iba jednej lode 5 m). K stavebným pozoruhodnostiam patria aj mosty, lávky, hate, ale aj niektoré technické rarity, ako sú sklápacie mosty, a podobne.

Späť na vodu

Za Strážnicou porast na brehoch postupne ubúda. No na výhľade sa tým veľa nezmení, lebo relatívne vysoké brehy neumožňujú lepší výhľad do krajiny. Navyše na lodi sedíme na laviciach oproti sebe, takže namiesto výhľadu na breh oproti vidím len tváre spolucestujúcich, ktorí sa pre zmenu snažia niečo postrehnúť na opačnom brehu za mojím chrbtom. Ani postaviť sa nepomôže, lebo vo výhľade bráni nízka plachta proti nepriazni počasia namiesto strechy. Nabudúce teda určite dám prednosť samostatnému člnu alebo lodi s otvorenou strechou.

Na niektorých miestach na brehu badať stopy po bobroch či iných hlodavcoch, inde sú brehy podmyté vodou (aj preto by tu lode asi nemali jazdiť príliš rýchlo). Sprievodkyňa medzitým vymenúva množstvo živočíšnych a rastlinných druhov, medzi ktorými sa po chvíľke prestávam orientovať, či hovorí o vtákoch, kvetinách či hmyze. Konečne nejaká zmena: prichádzame k „zdymadlu“ Petrov. Pred ním kotví niekoľko lodí a hausbótov, no čoskoro sa ukáže, že väčšina z nich nečaká na voľný vjazd, ale ich posádka si „dala pauzu“ na brehu. Niektorí sa občerstvujú pri bufete a mávajú na prechádzajúce lode, iní asi dali prednosť prechádzke do neďalekej obce, známej unikátnym komplexom zachovalých vínnych pivníc v lokalite Plže.

Ešte trocha histórie

Snahy o reguláciu rieky Moravy siahajú až do stredoveku, ako o tom svedčia záznamy o výstavbe protipovodňových hrádzí, odvodňovaní močiarov a ramien, prekopávaní meandrov s cieľom napriamiť tok rieky. Už v 19. storočí na dolnom toku Moravy fungovala preprava tovaru (drevo, uhlie, tabak) na člnoch od Hodonína k sútoku s Dunajom pod Devínom a naspäť poloprázdne člny ťahali z brehu kone. Zrejme táto krátka skúsenosť inšpirovala zakladateľa známej rodinnej firmy Baťa k myšlienke, že by lignit (menej kvalitné hnedé uhlie) zo svojich baní pri Ratíškoviciach na južnej Morave mohol prepravovať do svojich závodov v Zlíne a okolí namiesto vlakmi lacnejšou vodnou dopravou. Tak vznikol projekt vnútrozemskej vodnej cesty, ktorej sa dnes všeobecne hovorí Baťov kanál, čiže „Baťák“.

Projekt nebol iba o vodnej doprave, ale mal podstatne širší vodohospodársky (protipovodňový, závlahový, atď.) význam. Jeho výstavba sa začala v roku 1934, čiastočne financovaná firmou Baťa, čiastočne štátnym príspevkom na zníženie nezamestnanosti v čase doznievajúcej hospodárskej krízy. Tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny sa na Morave objavili prvé na objednávku vyrobené člny presne stanovených parametrov dĺžky, šírky a ponoru tak, aby zodpovedali bezproblémovej plavbe na všetkých úsekoch vodnej cesty, vrátane plavebných komôr. Do každého člna sa vošiel náklad z 15 železničných vagónov.

Celý projekt však ostal nedokončený a po vojne sa v ňom nepokračovalo, hoci úvahy o vybudovaní vodného spojenia Dunaj – Morava – Odra sú živé aj dnes. Viaceré neudržiavané úseky sa postupne zaniesli bahnom, zarástli, unikátne technické zariadenia zanikli alebo sa stali nefunkčnými. Až so zmenou spoločenských pomerov na konci tisícročia prišli nadšenci s myšlienkou obnovy kanála ako turistickej vodnej cesty a ich zásluhou sa začala písať nová kapitola v dejinách tohto pozoruhodného diela.

Za plavebnou komorou

Zelená na semaforu dáva nášmu kapitánovi súhlas na vjazd do plavebnej komory, kde sa za nami zatvárajú vráta a začíname klesať do hĺbky asi troch metrov. Po necelej polhodinke sa pred nami otvára druhá brána a naše vodné putovanie pokračuje ďalej. Pred nami je ďalšie prístavisko pri jednej z najpozoruhodnejších technických pamiatok. Výklopník pri obci Sudoměřice mal slúžiť na prekládku uhlia zo železničných vagónov do člna. Dômyselné zariadenie vagón nadvihlo, aby sa jeho obsah otvorenou čelnou stranou vysypal do člna. Hoci koľajnice od blízkej železničnej trate už chýbajú, časť pôvodného zariadenia sa dodnes zachovala. Neprehliadnuteľná stavba na brehu dnes slúži nielen ako technické múzeum, ale aj ako galéria a predovšetkým zaujímavá rozhľadňa na upravenej streche.

Neďaleko za výklopníkom vchádzame do medzinárodných vôd a na brehoch sa začnú striedavo opakovať červeno-biele hraničné kamene s „C“ na jednom a „S“ na druhom brehu. Vyústenie Baťovho kanála späť do rieky Moravy pri mestečku Rohatec nie je dokončené, preto naša cesta končí v nedávno vybudovanom a ešte novotou rozvoniavajúcom prístavisku poblíž mesta Skalica. Na prvý pohľad vidno, že tu sa už hlavná turistická sezóna (trvá od mája do októbra) asi skončila, takže naša loď sa vracia prázdna. Opustený prístav ožíva, keď dorazí novomanželský pár s fotografom, aby výnimočný okamih zvečnili v objatí príjemného prírodného prostredia.

Text a foto: Jiří Výborný