Argentína, Patagónia – Ruta 40, druhá časť

Z Tecky sa dostávame do mesta Rio Mayo. Pre nás je to iba miesto na prespanie, kemp je zatiaľ nefunkčný, ale nechajú nás tam. Pokiaľ idete autom, vždycky je po ceste nejaká benzínová pumpa, kde sa dá osprchovať. Ráno sa rýchlo balíme, pretože sa zas kazí počasie a nechceme zmoknúť. Stopovanie je opäť veľmi zdĺhavé. Občas nám síce zastavia miestni ľudia, ale tí idú väčšinou len na nejakú farmu vzdialenú tak 30 km, a tam by nás nechali stáť v pustine.

Keď konečne prídeme do mesta Perito Moreno, sme celí premrznutí, pretože patagónsky vietor je skutočne šialený. Na tejto nekonečnej planine sa ani nemáme kam schovať, a tak sme vydaní vetru napospas.

V Perito Moreno je aspoň výborný a pomerne lacný kemp, čo je veľká výhoda, pretože v ňom nakoniec strávime dve noci. Ďalší deň sa nám totiž nedarí nič stopnúť. Riešením nie je ani cesta autobusom, pretože cez Ruta 40 žiadny nejazdí, ide len pozdĺž pobrežia a je dosť predražený. Je nám teda jasné, že pokiaľ niekoho stopneme a posunieme sa ďalej, nedostaneme sa z ďalšieho miesta už žiadnym autobusom a budeme musieť jednoducho dostopovať aspoň až do El Chalténu. Po návšteve turistických informácií nie sme o nič múdrejší, jediná ich rada je – skúsiť stopovať. „To normálne zdvihneš ruku a oni ťa zvezú.“ Pani na informáciách asi netuší, že na Ruta 40 to nie je nič ľahkého.

Samotná cesta ďalej na juh sa mení každým kilometrom. Rovnú plošinu striedajú kopce a hory sfarbené dočervena, všade navôkol pobehujú divoké lamy guanaco. Krásne výhľady však strieda aj uvedomenie si toho, ako veľmi je táto krajina nehostinná. Na plotoch okolo cesty vidíme množstvo mŕtvych lám, ktorým sa ho nepodarilo preskočiť. Za autom nám utekajú stratené jahňatá, ktoré sa asi zatúlali a kvôli vetru nemôžu počuť matku. Pancier mŕtveho pásavca pri ceste kde stopujeme nehostinnú krajinu ešte umocní.

Po niekoľkých hodinách stopovania sa na nás usmialo šťastie. Vďaka turistom Emílii a Horáciovi sa nám podarí dostať až do Gobernador Gregores a cestou s nimi navštevujeme ešte aj Cueva de las Manos. Táto „jaskyňa rúk“ sa nachádza v Cañadón del Río Pinturas.

Prvé prieskumy v oblasti zahájil Carlos J. Gradin a od roku 1973 sa začal vedecký výskum. Zistilo sa, že prvé maľby sa datujú až do obdobia 9300 pred našim letopočtom, ďalšia kultúra tu žila následne v rokoch 7500 – 3300 pred našim letopočtom. Maľby rúk, lovecké scenérie a iné stvárnenia boli vytvárané rôznymi technikami. Napríklad maľby rúk vznikali vďaka fúkaniu farby pomocou trubičky, a tak v podstate vzniklo niečo ako „sprej“. Zachytené ruky sú mužské, ženské a aj detské. Zaujímavé je, že tu prevažujú ľavé ruky, len výnimočne je niekde aj pravá ruka, no a najzaujímavejšia je ruka s viacerými prstami.

Okrem samotnej jaskyne a historické výkladu tu stojí za pozornosť aj nádherný kaňon, kde navyše žijú kondory, takže je veľká pravdepodobnosť, že tu nejakého uvidíte.

V dedine Gobernador Gregores sa lúčime s Emíliou a Horáciom, dávajú nám na sebe aj kontakt, pretože sú z Ushuay, kam máme tiež namierené. V kempe postavíme stan a ideme sa schovať pred vetrom. Aspoň na chvíľu, kým sa zas ďalší deň postavíme ku ceste a budeme stopovať ďalej na juh. S nádejou, že veľmi nepremrzneme a posunieme sa bližšie ku koncu sveta…

GPS: 45°41'13.2"S 70°15'23.2"W (Rio Mayo)

Text a foto: Tomáš Novák

Preklad: O. Maňáková