Nepál I. - Príprava na cestu
Publikované: 30.11.2011
Jeden marcoví deň sme sa s kamarátmi potulovali po Krušných horách a počas rozprávania o všetkom možnom prišiel rad aj na našu obľúbenú tému - cestovanie. Ja som moc ľutovala toho, že tento rok nebudem môcť kvôli rôznym povinnostiam vyraziť na dlhšiu cestu.
Bola som o tom presvedčená, a keď sa začali dohady, kam teda ísť, približovať k oblasti Himalájí, myslela som na to, že by som možno ísť mohla, ale musela by odísť skôr. Dopadlo to však inak, lepšie. Výprava do Himalájí sa uskutočnila bez zhonu, trvala mesiac a bola nezabudnuteľná. Cieľová krajina –Nepál.
Odletu do Nepálu predchádzali mnohé dohady a rozhodovania, týkajúce sa treku, ktorý budeme absolvovať. Pôvodne sme mali ísť v počte štyroch ľudí. Vtedy bol našim favoritom medzi trekmi okruh okolo osemtisícovky Dhaulagiri. Tento trek patrí k tým náročnejším, predovšetkým preto, že sa tri dni pohybujete vo výške okolo päť tisíc metrov nad morom. Nikto z nás pritom v takej výške nikdy predtým nebol. Ďalšia nepríjemnosť spočíva v tom, že putujúci si na tejto ceste musia niesť svoje vlastné jedlo na pomerne dlhú dobu a stan, čo im podstatne zaťažuje už aj tak dosť ťažké ruksaky.
Keď sa jeden z plánovaných členov našej výpravy – Jožo – "vysekal" na bicykli, zlomil si tri hrudné stavce a musel svoju účasť zrušiť, rozhodli sme sa trek okolo Dhaulagiri v počte troch neskúsených ľudí neabsolvovať a tak nás čakalo nové rozhodovanie. Našou prioritou bola predovšetkým malá (alebo aspoň relatívne malá) návštevnosť treku turistami. Z tohto dôvodu sa nám začal najviac pozdávať trek okolo osemtisícovky Manaslu, ktorý sa zdal byť ešte pomerne málo turisticky frekventovaným. Chvíľu sme pomýšľali na to, že vzdáme Nepál a pôjdeme do indických Himalájí. To sme ale nakoniec zavrhli a trek okolo Manaslu zvíťazil.
Pretože sme mali pomerne dosť informácií od ľudí, ktorí tento trek v nedávnej minulosti prešli, vedeli sme, že stojí pomerne dosť peňazí (za vstupné permity) a že je povinné mať so sebou sprievodcu. Preto sme ešte z Prahy cez internet kontaktovali doporučenú cestovnú kanceláriu v Nepále, konkrétne človeka, ktorý sa nám potom predstavil ako Nabaraj Dhakal, pre cudzincov skrátene Nabo. Ten nám ochotne odpovedal a poslal ponuku, v ktorej bola konečná čiastka za permity, sprievodcu a sprostredkovanie služieb asi 400 dolárov na osobu. Ešte sme sa skúšali pýtať, či naozaj musíme ísť so sprievodcom s nádeji na negatívnu odpoveď (rozhodne by sme bývali preferovali ísť na vlastnú päsť), ale bez úspechu. Sprievodca nás vyšiel na 20 dolárov na deň a administratívny poplatok na 150 dolárov pre všetkých.
Pre trek okolo Manaslu sú potrebné tri permity. Jeden obecný pre všetky treky v Nepále (30 dolárov/os), druhý hlavný permit na tento konkrétny trek (140 dolárov/os) a tretí pre trek okolo Annapurny (30 dolárov/os), pretože koniec Manaslu treku je spoločný práve s Annapurnou.
Ďalšou otázkou bola doprava do Nepálu. Jednou z variant bolo, že poletíme iba do indického Dillí a odtiaľ vlakom alebo autobusom do Kathmandu. Túto možnosť sme ale nakoniec zavrhli, aby sme ušetrili čas. Leteli sme teda najprv so spoločnosťou Aeroflot do Dillí (za cca 12000 Kč) a potom z Dillí do Kathmandu s indickou spoločnosťou JetLite (za cca 5000 Kč). Letenky sa dajú vybaviť aj o niečo lacnejšie, ale je potrebné s ich nákupom neváhať.
Čo sa týka vybavenia na cestu, dbali sme hlavne na dostatok teplého oblečenia, dobré topánky a vhodne vybavenú lekárničku. Vedeli sme, že jedlo sa dá zabezpečiť na ceste všade a preto sme si so sebou vzali len nejaké sušené mäso a ovocie, čokoládu a tyčinky. Samozrejmosťou bol spacák s karimatkou (ja a Zuzka sme mali nafukovaciu, Milan si vystačil s alumatkou) a trekové paličky. Vzali sme si pre istotu aj stan. Do Kathmandu sme išli aj s mačkami, na trek sme si ich ale po porade s Nabom a naším sprievodcom Harim nevzali. Boli sme radi, bolo by to ďalšie kilo váhy na naše plecia. Na ceste sme ich naozaj nepotrebovali. Za iných podmienok by sa ale možno hodiť mohli. Takto vybavení a s poriadnou dávkou nadšenia sme 25. septembra vyrazili z ruzyňského letiska v ústrety novým zážitkom.
Text/foto: Kristýna Bartůňková
Preklad: O. Maňáková
Súvisiace články
Publikované: 7.12.2011
Cesta z Prahy až do Káthmandu bola vcelku zdĺhavá a únavná. Po prvé sme mali dva dlhé prestupy a po druhé sme sa v Dillí museli podrobovať neuveriteľným bezpečnostným procedúram. Patrili medzi ne nekonečné kontroly, prehmatávanie tela, či pri sebe nemáte niečo nebezpečné atď. Milan si z čakárne odskočil a aktívni strážnici ho už nepustili späť, pretože si so sebou nevzal letenku.
Publikované: 29.9.2018
Kto by nechcel na vlastné oči vidieť najvyššiu horu sveta Mount Everest? Nepálci ju volajú „Sagarmatha“ (Tvár nebies). Trek do základného tábora, odkiaľ vyrážajú horolezecké výpravy na Everest, patrí k najpopulárnejším trekom v Himalájach, a to aj medzi radovými turistami.
Publikované: 13.5.2013
V Škandinávii sme za krátku dobu nášho pobytu toho už mnoho videli. Navštívili sme švédske národné parky Skuleskogen a Sarek, nórsky národný park Svartisen a teraz sme sa chystali zavŕšiť našu cestu. Posledný bod, na ktorom sme sa zastavili na dlhšiu dobu, než sú dve hodiny, sa volá mys Utvorda.
Publikované: 16.4.2012
Pamätáte sa, ako som sa vrátil z Gasherbrumu (2009), ako som vravel, že ASI už nikam na "osmičku" nepôjdem?! Pamätáte sa, ako som sa vrátil z Manaslu (2011), ako som vravel, že URČITĚ na "osmičku" už nepôjdem?! ... 2012 Expedícia Annapurna ...
Publikované: 28.3.2012
Posledná cesta v Nepále nás zaviedla do Bakthapuru, kde sme sa zastavili cestou z dvojdenného treku v NP Shivapuri späť do Káthmandu. Je to mesto (niečo ako predmestie Káthmandu), ktoré je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
Publikované: 21.3.2012
Po odpočinkovom dni, strávenom v Káthmandu predovšetkým nakupovaním rôznych šatiek, korálikov, oblečenia a ďalšieho, sme vyrazili na trojdenný výlet do nie príliš vzdialených hôr na severe. Deň pred odjazdom sme sa snažili kúpiť si na autobusovej stanici miestenky, ale neuspeli sme.
Publikované: 14.3.2012
Druhý deň po výstupe na päťtisícové sedlo sa nám zdal asi najnáročnejší z celej cesty. Začalo to už raňajkami, ktoré sa skoro nedala jesť. Jablčný koláč bol ešte celkom dobrý, ale puding, ktorý mal byť jeho súčasťou, a ktorý nám priniesli vedľa v miske, bol takmer nejedlý. Ďalší chod, čokoládový puding, chutil ako horúca čokoláda, pretože nebol vôbec zahustený.
Publikované: 29.2.2012
Vrchol našej cesty okolo Manaslu sme mali za sebou. Teraz nás čakala už len cesta dole a tá bola omnoho horšia než predchádzajúce stúpanie. Museli sme totiž zísť po nekonečne dlhom a prudkom svahu dole. Cesta bola pokrytá kameňmi a štrkom, takže bolo nutné dívať sa celý čas pod nohy, aby nám na ťažkom teréne neubehli nohy. Za chvíľu nás to prestalo baviť a ešte k tomu nám začala dochádzať voda.
Publikované: 22.2.2012
Po dva a pol dni strávených v dedine Samdo sme ju museli, aj keď dosť neradi, opustiť a vydať sa do Dharamsaly, čo je posledná zastávka pred sedlom. Ja som kvôli svojmu prechladnutiu išla dosť pomaly a Zuzka s Milanom sa prispôsobili, ale myslím, že im to nevadilo. Nechali sme totiž davy turistov, aby nás predbehli a my sme mali pokoj.
Publikované: 15.2.2012
Vrchol nášho treku sa blížil a my sme sa ocitli v nadmorskej výške skoro štyroch kilometrov. Dedina Samdo sa preto stala naším stanoviskom na ďalšie dva dni, ktoré sme chceli stráviť aklimatizáciou.
Publikované: 8.2.2012
Dedina Samagoan leží v nadmorskej výške tri a pol tisíc metrov a stala sa miestom, z ktorého sme sa rozhodli vypraviť na prvý aklimatizačný výlet.
Publikované: 1.2.2012
Výlet do budhistického kláštora v Lho, kde sme se zúčastnili slávnostnej modlitby prevedenej pomocou hudby, sa skutočne podaril. Keď sme v dobrej nálade zišli dole, zjedli sme objednané raňajky a pretože sme sa v kláštore zdržali dlhšie, než bolo pôvodne v pláne, dali sme si rovno aj obed. Potom sme, asi tak o pol jednej, vyrazili smerom do dediny Samagoan (3530 m n.m.).
Publikované: 25.1.2012
Po noci strávenej v lodžii v dedine Ghap nás čakala dlhá cesta a preto sme si privstali. Po ceste bolo opäť mnoho posvätných mani. Občas sme narazili na chudobné nepálske deti a Zuzka niektorým z nich rozdávala perá. Po prvý krát sme stretli karavanu jakov a dzopke, vezúcich svoj náklad z Tibetu. Dzopke je krížencom kravy a jaka.
Publikované: 18.1.2012
Šiesty deň na treku sme vstávali o šiestej hodine ráno a po zjedení tibetských placiek sme o siedmej vyrazili. Čoskoro sme dorazili do Dengu, dediny, ktorá pôvodne mala byť našou noclahárňou, a v rozostavanej lodžii (útulni) sme si tam dali čaj.
Publikované: 11.1.2012
Ráno po prvej noci, strávenej v Národnom parku Manaslu, sme sa rozlúčili s krajanmi a vyrazili na cestu. Na chodníčku pred nami utekalo veľké množstvo malých aj veľkých jašteričiek. V jednej dedinke, ktorú sme míňali, sme videli posledný banánovník. Vyššie už nerástli.
Publikované: 4.1.2012
Nastal štvrtý deň treku okolo osemtisícovky Manaslu. Tento nádherný vrch bol ale ešte stále ďaleko. Len nerada som opúšťala dedinku Dobhan, v ktorej sa mi tak páčilo. Obmedzení časom sme ale nemohli zostať a museli sme pokračovať ďalej.
Publikované: 21.12.2011
Vstupným miestom na trek okolo osemtisícovky Manaslu je dedina, ktorá sa volá Agurhat. Dorazili sme sem po namáhavej ceste autobusom už za tmy a nejakú dobu sme museli zháňať ubytovanie. Prvé miesto, kde sme sa pýtali, bolo už plné, ale čoskoro sme zohnali voľnú izbu v inom hotelíku (lodžiu) a mohli sa ubytovať.
Publikované: 14.12.2011
V deň odjazdu na trek okolo Manaslu sme sa na autobusovej stanici stretli s naším sprievodcom Harim. Hari má 38 rokov a národnosťou je Gurung. Aj keď som čítala, že títo ľudia žijú prevažne v okolí Annapurny, Hari hovoril, že jeho rodná dedina sa nachádza v oblasti Everestu. Aj preto má túto oblasť zo všetkých najradšej a to aj napriek tomu, že sem v súčasnej dobe jazdí obrovské množstvo turistov.
Publikované: 17.11.2018
Nádherná horská krajina s najvyššou horou sveta, ale tiež krajiny, ktorá návštevníkom ponúka možnosť priblížiť sa k voľne žijúcim divokým zvieratám. To je národný park Chitwan v Nepále. Založený bol v roku 1973, a tak patrí medzi najstaršie chránené oblasti v Nepále. O jedenásť rokov neskôr, v roku 1984 bol Chitwan zaradený medzi prírodné pamiatky UNESCO. Rozkladá sa na ploche 932 štvorcových kilometrov a bol prvým národným parkom v Nepáli. Ponúka rozmanitú flóru a faunu. Nájdete v nej subtropické nížiny, ale tiež hlbokú džungľu.
Súvisiaca fotogaléria
Prostredníctvom nasledujúcich fotografií vás zavedieme do jednej z najchudobnejších krajín sveta,...