Cestou na Sibír - Irkutsk

Polmilionóvý Irkutsk spadá podobne ako okolitá rovnomenná oblasť do pásma južnej Sibíri. Keď by sme mali hľadať na mape, ktorá z veľkých metropol regiónu je k tomuto mestu najbližšie, bude to na podiv mongolský Ulanbátar. Je od Irkutska vzdialený len 500 km, čo je v ruskom meradle čo by kameňom dohodil…

Na severe odtiaľ leží vlastne jediný väčší bod a tým je štvrťmiliónový priemyselný Bratsk, ktorý však nemá pre našincov prakticky žiadny lákavý prvok, ba význam. Ako som sa už zmienil, väčšina tunajších ciest končí kdesi v pustinách Sibíri a tak jedinou rozumnou spojnicou so svetom je práve oná magistrála, nehovoriac o leteckej doprave, o ktorej kvalite, bezpečnosti a predovšetkým odvahe pilotov sa nesú legendy. Stále sa tu rozrastá aj nutná diaľničná sieť v rámci tzv. Transsibírskej diaľnice. Mesto leží v časti Novosibirsk-Irkutsk-Čita, pričom vzdialenosť do Novosibirska je 1800 km, resp.1100 kilometrov na opačnú stranu - do Čity. A práve diaľnica M53 má hneď niekoľko tvárí. Pri bohatom Krasnojarsku nepoznáte rozdiel medzi tým, čo poznáme u nás (nemyslím zrovna D1)  a naopak časť pri Irkutsku pripomína skôr rozbahnenú lesnú cestu a to sme stále na megadiaľnici v polovici cesty medzi Moskvou a Vladivostokom! 

Nedá však vynechať ani ďalší zo živlov, a tým je voda. Polmiliónový Irkutsk leží na brehoch rieky Angary, ktorá je vlastne jediným odtokom 70 km vzdialeného Bajkalu, ktorý je naopak spádovou oblasťou viac ako 350 riek a riečok. Angara je jedným z významných prítokov rieky Jenisej, do ktorej sa vlieva po takmer 1800 kilometroch a tvorí tak strednú časť 5500 kilometrov dlhého veľtoku riek Selenga-Angara-Jenisej, ktorý sa radí na 5. miesto medzi najdlhšími riekami sveta.  Angara má svoj význam predovšetkým ako dopravno-priemyselná spojnica a tiež dáva energiu nespočtu mohutných hydroelektrární, okolo ktorých vznikala a vznikajú menšie priemyselné mestá.

Samotné základy mesta založil v roku 1652 istý kozácky predák Ivan Pochabov, ktorý na pravom brehu Angary, pri sútoku s riečkou Irkut, stanovil zimovisko svojej družiny. Nie nadarmo si vybral práve toto miesto – strategicky výhodné pre svoje dobyvačné cesty do Mongolska a Číny. Výhodná poloha osady, novo vznikutá obchodná cesta a blízkosť okolitých cudzích území zapríčinili, že už po tridsiatich rokoch od prvého táborenia získal Irkutsk status mesta, ktoré sa zanedlho potom stalo správnym centrom celej oblasti so sídlom gubernátora a predovšetkým Sv. Inocencie, pravoslávneho kňaza. Ten bol po dlhú dobu aj moskovským metropolitom – lokálnou hlavou cirkvi a významne sa zaslúžil o šírenie kresťanstva medzi dosiaľ polodivokým domorodým sibírskym ľudom - aj na vzdialenej Aljaške, ktorá prv k ruskej ríši patrila. Pôvodné obyvateľstvo tohto územia tvorili predovšetkým Burjati - etnická skupina Mongolov, starostlivo si strážiaca svoje národné tradície, zvyky a náboženstvo. Ich centrom je dnes samostatná Burjatská republika a susedný štát Irkutskej správnej oblasti, s ktorou sa napol delí o Bajkalské jazero. Na jazere sa tiež nachádza posvätná skala ostrova Olchon, na ktorej údajne sídlia mocní bohovia tohto malého národa.

Do nedávnej histórie Irkutska sa zapísala výraznou mierou aj česká ruka v podobe spisovateľa Jaroslava Haška, ktorý tu v roku 1920 pôsobil ako člen mestského sovietu (ľudovej rady – organizácia vojska, poľnohospodárov a robotníkov, ktorá sa od dôb Lenina stala vedúcou vládnucou silou ZSSR). Haškovo meno je však výrazne spojené aj s funkciou veliteľa oddielu Čuvašov, ďalšieho z etnických národov Sibíri v službách Červenej armády. Hašek mal byť nakrátko veliteľom 5. armády t. j. fakticky najvyšším politickým funkcionárom Červenej armády na celej Sibíri! Bohužiaľ aj táto správa o českom bohémovi je opradená mnohými mýtmi a hovorí sa aj o tom, že Hašek v Rusku vlastne nikdy nebol, alebo že nebol takto politicky aktívny. Iné pramene však hovoria o plánovanej akcii, počas ktorej mal zarputilý komunista Hašek riadiť štátny prevrat po utajovanom návrate do ČSR z pozície lídra tunajšieho rbotníckeho hnutia. Nalomené zdravie a bujarý spôsob života mu však vzali toľko síl, že nakoniec dva roky po svojom návrate dožíva v ústraní v svojom domčeku v Lipnici nad Sázavou…   

Mesto sa v 19. storočí stalo akýmsi odkladiskom cárskemu Rusku nepohodlných Dekabristov, ktorí sústavne usilovali o zvrhnutie, resp. likvidáciu cárskej rodiny a revolučnú zmenu pomerov v celej krajine, po vzore Francúzskej revolúcie. Radikálne hnutia a tendencie vyústili do neslávneho vyvraždenia celej rodiny Mikuláša I., o ktorom sa viac zmieňujeme v našom článku o Jekaterinburgu. Na konci prvej svetovej vojny bola väčina oblastí okolo Transsibírskej magistrály pod kontrolou Československých légií, ktoré tu fungovali predovšetkým ako dobre organizovaná armáda s cieľom zabrániť boľševickému prevzatiu moci.  Aj Česká družina musela nakoniec revolučným hordám  ustúpiť, čo vyvrcholilo irkutským zavraždením admirála Kolčakova, vodcu belogvardejskej armády a tvrdého odporcu červených boľševických gárd, ktoré po jeho smrti získali moc aj nad zvyškom veľkej ruskej krajiny.  České légie boli akousi osobnou ochrankou tohto statočného bojovníka a to až do doby, kedy boli zložitou cestou cez polovicu sveta stiahnutí späť do vtedy mladého Československa.  Medzi ďalšie nepodložené svedectvá patrí príbeh irkutského školáka Dwighta Davida Eisenhowera, ktorý to dopracoval až na post prezidenta USA. Malý Dwight tu mal študovať v dobe, kedy jeho otec bol riaditeľom tunajšej zlatej bane. Bohužiaľ aj táto informácia je len ťažko doložiteľná archívnym materiálom popisujúcim bohatý život tohto hrdinského generála II. svetovej vojny, ktorý mal začiatkom 60. rokov mesto opäť navštíviť, ale vinou náhlych politických zvratov, počas prebiehajúcej studenej vojny, k návšteve nakoniec nedošlo.

Irkutsk je na rozdiel od ostatných miest v regióne obohatený aj o kultúrnu a vedeckú činnosť sprostredkovanú Ruskou akadémiou vied (odbory geológia, fyzika, chémia a metalurgia).  Nachádza sa tu hneď niekoľko univerzít, divadiel aj múzeí s prevažne antropologickou expozíciou histórie tunajších etník a postupného osídľovania významnej obchodnej križovatky, ktorou je mesto dodnes.  Priemyslu už tradične dominuje hutníctvo (hliník) a menšie závody na spracovanie aj ťažbu drahých kovov. Je tu aj významné centrum kožiarskeho odvetvia. Hlavným produktom tunajších dielní spol. Irkut Corp. sú moderné stíhacie letúne typu Suchoj-30 a ďalšie modely prevažne armádnych strojov.  V Irkutsku vychádza hneď niekoľko miestnych a všenárodných denníkov a záujmových tlačovín, sú tu aj redakcie niekoľkých tunajších televízií, ako Bajkal TV, Gorod atď. a našinec na internete nájde aj niekoľko odkazov na mestský systém webkamier.  Irkutsk nemá žiadne výrazne populárne športové družstvo, nehrá hokejovú KHL a ani futbalová liga tu nemá tradíciu. Naopak športom číslo jedna je tu bandy hokej, čo je zaujímavá hra pripomínajúca skôr akýsi ľadový futbal s 11 hráčmi s tým rozdielom, že hokejky sú podobné skôr hokejkám pozemného hokeja. To všetko na ploche futbalového ihriska aj s pravidlom futbalového ofsajdu, rohov atď. atď.!

 Z pamiatok môžeme menovať iba niekoľko prevažne nových kostolov, čo už je taká ruská klasika posledných rokov, ďalej asi najväčšiu sibírsku zbierku umenia v Sukachev Art múzeu a milovníkov techniky isto poteší jeden z najstarších ľadoborcov sveta (z roku 1900) zakotvený v angerskom prístave.  Z gastronómie sa dajú odporučiť tematické reštaurácie opäť delené podľa národnostných menšin, ktorým však jednotne dominuje kvalitná ponuka rýb zo 70 km vzdialeného Bajkalu. Funguje tu aj nespočetné množstvo nočných klubov - diskoték s imperialistickými názvami, ako Broadway, Liverpool atď.

Ubytovať sa môžete v niektorom z privátnych bytov, ktoré miestni ponúkajú za veľmi rozumné peniaze, rovnako ako v lacných a kvalitou zodpovedajúcich hosteloch v centre mesta.  Z výletov môžme odporučiť vlastne jediný cieľ, a tým je jazero Bajkal (Озеро Байкал) s ostrovčekom Olchon (Остров Ольхон). A ak by ste chceli vyraziť do mongolského Ulanbátaru, čaká vás 36 hodinová cesta, na ktorej konci sa stretneme v budúcom článku…

Preklad: Zuzana Megerssová                               

Text: Jan Chaloupka

Foto: NASA , obraz - Nikolay Dobrovolsky , Dimistri Afonin , Игорь Булыгин , Foledman