Slovensko: Ružomberok – mesto mnohých tvárí

Zastávke v Ružomberku sa v minulosti mnohí vyhýbali, lebo ich odradzoval intenzívny zápach z miestnych priemyselných závodov, ktorý sa držal v kotline Váhu medzi horami. Z tohto pohľadu sa situácia v ostatných desaťročiach výrazne zlepšila, a tak – ak je „vzduch čistý“ – určite stojí za to sa tam aspoň na chvíľu zastaviť. Až do druhej polovice 20. storočia bol Ružomberok, najmä vďaka silnej priemyselnej tradícii, centrom regiónu Liptov, odvtedy o tento titul súperí s neďalekým Liptovským Mikulášom – obidve mestá majú približne 30 tisíc obyvateľov.

Iné mestá môžu Ružomberku len závidieť hornaté okolie. V tesnej blízkosti sa nad mestom vypína vrch Čebrať, o niečo ďalej vrcholky Chočských vrchov na druhom brehu Váhu a Veľkej Fatry a Nízkych Tatier za chrbtom. Hoci samotné mesto sa nemôže pochváliť nejakou osobitne výraznou pamätihodnosťou, ktorá by sem lákala davy turistov, už krátka prechádzka centrom návštevníka ohúri rýchlo sa meniacou a rôznorodou tvárou jednotlivých zákutí. Väčšiu časť architektúry budov poznačilo 20. storočie, či už ide o funkcionalistické stavby 30. rokov, alebo nie príliš vzhľadné paneláky povojnového obdobia, medzi ktorými sa snažia upútať pozornosť okoloidúcich často krikľavé farby fasád renovovaných obchodov či penziónov.

Prechádzame okolo rekonštruovaného historického Kultúrneho domu s príznačnými prvkami pražskej architektúry medzivojnového obdobia. V skutočnosti ide o multifunkčný areál, kde okrem kina, divadelnej sály, reštaurácie a kaviarne nechýba hotel, sokolovňa, kancelárske, obchodné a ďalšie priestory, a nesie meno kňaza Andreja Hlinku, ktorý údajne venoval celý svoj majetok na jeho výstavbu. Po pešej zóne hore stúpame smerom k radnici. Niet pochýb, že práve tento pomerne strmý pahorok neďaleko sútoku riečky Revúca do Váhu zrejme už od nepamäti lákal na osídlenie ako vhodné útočisko pred nepriateľmi aj prípadnými povodňami.

Názov mesta vznikol údajne z nemeckého Rosenberg, teda Ružový vrch. Pred budovou radnice sa však ruch mesta zrazu mení na pokojnú atmosféru dedinského rínku. Okolo námestia Andreja Hlinku totiž prevažujú dedinské domčeky a stredom námestia od mariánskeho stĺpu vedia aleja košatých líp a gaštanov, ktoré tak vytvárajú jedinečné zelené „pľúca“ mesta.

Pamätná doska s bustou na budove radnice pripomína britského historika a novinára Roberta Williama Seton – Watsona (1879-1951, pseudonym Scotus Viator), ktorý sa zasadzoval za práva národov utláčaných v bývalom Rakúsko-Uhorsku a podporil vznik Československa v r. 1918. Vedľa radnice sa nachádza jedna z dominánt mesta – rímsko-katolícky kostol sv. Ondreja. Českého turistu zaujme informácia, že práve asi tam Andrej Hlinka pokrstil aj tunajšiu rodáčku a neskôr známu džezovú speváčku Vlastu Průchovú (1926-2006).

Z terasy námestíčka s balustrádou a sochami je nádherný výhľad na panorámu Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Námestíčku dominuje socha už spomenutého slávneho rodáka Andreja Hlinku. Tomu je tiež zasvätené mauzóleum pod chrámovou terasou. Trochu prekvapuje skutočnosť, že takéto mauzóleum sa u nás stavalo už desať rokov pred nástupom komunizmu, navyše katolíckemu duchovnému. Ako hrobka však slúžilo iba počas druhej svetovej vojny, odvtedy je vraj prázdne a zatvorené.

V meste ešte stoja za pozornosť historické a vlastivedné zbierky Liptovského múzea a tiež moderná stavba Galérie Ľudovíta Fullu, vybudovaná prevažne na ochranu diela ďalšieho slávneho tunajšieho rodáka (1902-1980), ktoré venoval Slovenskej národnej galérii. Pri návšteve Liptovského múzea každého návštevníka pozvú aj do ďalších expozícií múzea v okolí, ako je hrad Likava, „živý“ skanzen vo Vlkolínci (zaradený do zoznamu svetového dedičstva UNESCO), archeoskanzen Havránok nad priehradnou nádržou Liptovská Mara, ďalší skanzen v Pribyline, národopisná expozícia v Liptovskom Hrádku a niekoľko ďalších. V okolí Ružomberka sa oplatí nevynechať rekreačné stredisko Hrabovo so skiareálom Malinô, neďaleké kúpele Lúčky (prezývané aj slovenské Františkovy Lázně), prípadne Thermal Park Bešeňová.

Text a foto: Jiří Výborný