Touto otázkou sa asi príliš veľa turistov a cestovateľov nezaoberá, pretože, čo by mohlo byť viac symbolické pre „koniec sveta“ než skaly a útesy padajúce do studených vôd Barentsovho mora, za ktorými ležia už len arktické oblasti. Severné pól je od nórskeho pobrežia vzdialený v priemere okolo 2200 kilometrov. Celá posvätnosť tohto miesta má však jeden, nie príliš podstatný, háčik. Mys Nordkapp sa nachádza na ostrove. Ten je síce s pevninou spojený podzemným tunelom, ktorý prekonáva nepatrnú úžinu, ale aj tak to dosť otriasa faktom, že najsevernejším miestom kontinentu je práve Nordkapp. Hnidopich, resp. každý tvrdošijný kartograf, však bude trvať na tom, že najsevernejším miestom Európy je o 20 km východnejšie položený mys Kinnarodden na polostrove Nordkinn.

My však zostaneme verní tradícii a ostrovu Magerøya, na ktorom sa nachádza všetkými obdivovaní a fotografovaní glóbus – symbol Nordkappu. Cesta spájajúca pevninu s ostrovom a priľahlými mestami bola vybudovaná až v roku 1956. Na jej konci leží múzeum mapujúce slávne expedície, ktoré objavovali najsevernejší cíp sveta už pred viac ako 500 rokmi.

Až roku 1553 získal tento kus zeme a impozantné 300 metrové skalné steny svoje oficiálne meno. Bolo to vtedy, keď hľadal britský moreplavec Richard Chancellor so svojou loďou Bonaventurou severnú obchodnú cestu do Číny. Monumentálny útes Knyskane, okolo ktorého počas búrky preplával, nesie od tej doby pomenovanie North Cape – tedy Nordkapp. Od tej doby bol ostrov cieľom mnohých expedícii a to doslova z celého sveta. Okrem európskych mocnárov, škandinávskych šľachticov a dobrodruhov sem v roku 1907 zavítal aj thajský kráľ. Od začiatku 20. storočia však silneli hlasy za uzavretie mysu pre širšiu verejnosť a to hlavne z dôvodu zachovania pôvodného krajinného rázu a prírodných hodnôt. Počas druhej svetovej vojny sa neďaleko Nordkappu odohrala jedna zo slávnych námorných bitiek medzi britskou flotilou a ríšskou Kriegsmarine, tzv. bitka pri Severnom myse. V roku 1956 potom vznikla už zmienená prvá asfaltová cesta. V roku 1984 bola realizovaná stavba monumentu Northkalott a činnosť zahájil The Royal North Cape Club. Krátko potom vznikol aj rozsiahly podzemný priestor obsahujúci kinosálu, modlitebňu, expozíciu thajského kráľa, expozíciu z histórie mysu a vonkajšiu vyhliadkovou plošinu. V súčasnosti je však celý komplex ešte obsiahlejší a zahŕňa: parkovisko, hlavní vstup, pamätný kameň Oscara II, expozíciu Deti Zeme, informačný stánok, sociálne zariadenia, verejný telefónny automat, výťahy, kinosálu, spojovací tunel podzemia, Grotten Bar, The Royal North Cape Club, kaplnku, thajské múzeum, kaviareň Kompasset, reštauráciu Kompasset, Coffe bar, predajňu suvenírov, poštovú priehradku, panoramatickú halu, severný východ, oceľový glóbus a monument. (viď Wikipedia.cz)

Monument Northkalott – Cestou polnočného slnka (Midnattsolveien) bol postavený za prispenia všetkých správnych orgánov tejto severskej oblasti, na ktorom sa podieľalo Nórsko, Švédsko aj Fínsko. Celkovo je mohyla zostavená z 12 rôznych druhov kameňa z jednotlivých oblastí. V roku 1989 tu bol dokončený aj detský projekt súsošia, na ktorom sa podieľali predovšetkým samotní malí výtvarníci zo všetkých kontinentov – je symbolom spolupráce, priateľstva, nádeje a šťastia. 7 svetadielov – 7 plastík, na ktoré vzhliada súsošie matky s dieťaťom. Asi najznámejším motívom fotografií a grafík je ale oceľový glóbus, resp. jeho kostra. The Royal North Cape Club je spolkom tých, ktorí Nordkapp navštívili a majú tak de facto jedinú členskú výhodu, ktorou je doživotný voľný vstup do inak plateného areálu. 

Text: Jan Chaloupka

Foto: wikipedia commons: Y.Zhang, VRebel, F.Einvik, Nordkapp cest.průvodce

Preklad: O. Maňáková