Viete, že? Legenda menom Vindobona II.

V minulej časti sme si predstavili vlak, ktorý od polovice 20. storočia spojoval a spojuje Nemecko, Česko a Rakúsko. Jeho pozoruhodná história sa viaže predovšetkým na ojedinelý fenomén, ktorým je pravidelné striedanie viac-menej unikátnych súprav, ktoré s pravidelnou presnosťou nasadzovala jedna zo zúčastnených strán.

Pravidelný spoj na trase Berlín/Ostbahnhof/, Drážďany, Děčín, Praha, Tábor, Třeboň, České Velenice a Viedeň/Franz Josef Bahnhof vyrazil po prvýkrát v júni roku 1957. Aj napriek tomu, že sa jednalo o diaľkový vlak, bola nasadená vtedy už mierne konštrukčne zastaraná predvojnová jednotka SVT 137, pričom tento trend motorových súprav vydržal prakticky až do konca 80. rokov. Pozoruhodný stroj, sa svojim nadčasovým dizajnom, aerodynamickou líniou a maximálnou rýchlosťou, presahujúcou údajne hranicu 200 km/h, však dlho na medzinárodných tratiach nepobudol, avšak jeho definitívny koniec prišiel až na začiatku sedemdesiatych rokov. Na Vindobone ho potom vystriedali už v roku 1960 modely M 495.0 (295.0) a neskôr M 498.0 (298.0) - odkaz na obrázok tu. Tieto súpravy, pôvodne maďarskej výroby, jazdili vo farbách ČSD medzi rokmi 1960-1962 a 1964-1966. V tomto medziobdobí sa mali na trať vydať aj vozy rady 5045 rakúskych ÖBB, čo sa však ukázalo ako značne komplikované.   

Rakúsko, ako štát s najmenším podielom prepravy na celej trase, ako kilometrovo tak aj do počtu cestujúcich však svojimi vozmi značne nesplňovalo väčšinu parametrov, hlavne čo sa týka rýchlosti, výkonu aj kapacity. Po dvoch slabších rokoch sa ale vlády opäť ujala nemecká DR, ktorá po historických vozoch z roku 1937 nasadila úplne nové stroje VT 18.16, ktoré sa pre svoj nevšedný prúdnicový tvar vžili pod prezývkou "delfín". Dnes už legendárne "18stky" a neskôr aj veľmi úspešné "175tky" určili na dlhé roky imidž značky Vindobona. Motorová jednotka VT 18.16 vznikla ako požiadavka NDR na zvýšenie komfortu a atraktivity diaľkovej expresnej prepravy. Čísla 18 a 16 znamenali skratku výkonu a rýchlosti, teda 1800k a 160 km/h. Okrem Vindobony jazdili "delfíny" aj na pravidelných linkách do Škandinávie a neskôr, koncom 80. rokov, sme ich mohli stretnúť aj ako rýchliky Karlex a Karola, medzi Lipskom, Berlínom a Karlovými Varmi.

Medzi rokmi 1969 až 1972 bola os strednej Európy opäť v moci ČSD, ktorá na trať nasadila vtedy úplne nové motorové vozy M 296.1, známe skôr pod označením 852/3 "Hydra". Vagónka v Studénke síce nevyprodukovala bohvieaký dizajnový zázrak, ale ako záruka funkčnosti aj spoľahlivosti týchto súprav slúži aj fakt, že ich môžeme obdivovať aj dnes, kedy sa po čiastočných rekonštrukciách interiéru a motorizácie pravidelne objavujú na medzimestských spojoch ČD. Typickým znakom týchto vlakov často sú zdrobnené dievčenské mena, ako Barborka, Terezka, Jituška, Evička, Milenka, Dorotka ale aj podkrkonošský Trautnberk, Krakonoš atď.

Poslednou, čisto motorovou jednotkou medzi Berlínom a Viedňou bol v rokoch 1972-1979 opäť nemecký "delfín"  tentoraz s označením VT 175, ktorý tak v modernizovanej verzii nadviazal na veľmi úspešné roky 66-69. Tieto nadmieru populárne súpravy zároveň uzavreli jednu kapitolu Vindobony, pretože v jazdnom poriadku na rok 79/80 bola už táto trať obsluhovaná klasickou súpravou s vozmi jednotlivých štátov a lokomotívou, ktorá sa však musela v jednotlivých úsekoch striedať podľa typu trakčného napätia v jednotlivých úsekoch. Ďalšou zásadnou novinkou bolo aj umožnenie vnútroštátnej prepravy v inak do tej doby striktne medzinárodnom exprese. Nárast záujmu o túto službu so sebou priniesol aj podstatné zmeny v radení vlaku, zvýšenie počtu vozov atď. Ďalšia zásadná zmena prišla krátko po roku 1989. Výrazné lobby rakúskej strany zelených proti dieslovým rýchlikom v chránených oblastiach, ďalej zrušenie plánovanej elektrifikácie trati medzi Českými Velenicami a Veselým nad Lužnicí a celková politická situácia tej doby znamenali koniec cestovania do Viedne cez Tábor a presun všetkých medzinárodných spojov na dnes už koridorovú trať Praha-Břeclav. V tej dobe to však znamenalo nepríjemný nárast dĺžky trasy o 45 km a rovnako tak aj doby cestovania o 3/4 hodiny.

Dnes je však už situácia úplne iná a ničím nepripomína onú 40 ročnú históriu Vindobony. Pri pohľade do aktuálneho jazdného poriadku zistíme, že medzi Viedňou a Berlínom jazdí hneď niekoľko spojov denne, Vindobona, teda skôr Eurocity 172/3, je stále jedným z nich, pričom vlak vychádza o 6:20 ráno z Hamburgu a cieľovou stanicou je až korutánsky Villach, neďaleko trojmedzí Rakúska, Slovinska a Talianska. Celá trasa teda meria 1459 kilometrov a vlak ju zvládne prejsť za 16 hodín a 23 minút. Medzi Berlínom a Viedňou sa potom pohodlne prepravíte za 9 a pol hodiny...

To je asi všetko k legende menom Vindobona. Snáď vás niektoré fakty zaujali, niektoré detaily príliš neznudili, či vás toto rozprávanie priviedlo k myšlienke adventného výletu do niektorého z mnohých miest na tejto transeurópskej trase.    

Text: Jan Chaloupka

Foto: Wikipedia Commons: Rabensteiner, V.Javůrek, H.Ortner, Aktron ,E.Nosko

Preklad: O. Maňáková