Viete, že? Hashima - japonský ostrov duchov

Celý príbeh tohto pozoruhodného miesta začína o niekoľko desiatok kilometrov ďalej, na neďalekom dištrikte Takashima, kde miestni obyvatelia odnepamäti používali na kúrenie podivný čierny nerast - goheit, ktorý sa neskôr stal jednou z najžiadanejších surovín celej ostrovnej ríše. Netreba napovedať, že oným nerastom bolo nadmieru kvalitné čierne uhlie. Od 18. storočia sa do tej doby nenápadný ostrovček Takashima stal jedným z najbohatších ložísk uhlia vôbec. Od polovice 19. storočia, kedy sa Japonsko postupne začínalo otvárať vonkajšiemu svetu s čím zároveň súvisel rozkvet priemyslu a zámorského obchodu, sa takmer nevyčerpateľné uhoľné zásoby stali doslova cez noc jednou z najcennejších komodít modernej spoločnosti a výroby, ktorú rovnako ako v Európe aj vo zvyšku sveta začínala poháňať sila pary. Prístav Nagasaki, ako jedno z centier priemyslu a námornej prepravy, spotreboval spoločne so zvyškom cisárstva toľko uhlia, že zastaraný systém ťažby a prepravy baníkov na ostrov Takashima postupne prestal postačovať. Na základe dohôd z medzinárodnej dohody o podpore ťažby bola do Japonska dopravená na tú dobu moderná britská ťažobná súprava, ktorá mala spoločne so skupinou banských inžinierov pokryť stále vzrastajúci dopyt rozvíjajúceho sa mocnárstva.

Na jar roku 1869 bol na Takashime vyhĺbená úplne prvá moderná baňa v Japonsku, čím bola fakticky zahájená nová priemyselná etapa. Ako vieme, s jedlom rastie chuť a inak tomu nebolo ani v prípade dobývania čierneho nerastu. Právo ťažby na danom území bolo vždy otázkou dohody zástupcov hlavných rodinných klanov, ktorým jednotlivé lokality patrili. Spory o vlastníctvo pozemkov aj tučné zárobky vyústili do urputného a mnohokrát aj márneho hľadania ďalších nálezísk na okolitých ostrovoch. Jedným z nich bol aj malý neobývaný ostrovček Hashima, ktorý bol zo začiatku len opomínaným skalným výbežkom s plochou necelých 1,2 km² .

Pätnásť kilometrov od prístavu Nagasaki tak v 90. rokoch 19. storočia vzniká banícka kolónia, ktorá sa zanedlho stala majetkom známej spoločnosti Mitsubishi. Masívny rozsah ťažby aj zložitosť neustálej prepravy baníkov k ich rodinám a späť vyústil do jediného možného riešenia a tým bolo prispôsobiť ostrov tak, aby sa stal na celé generácie právoplatným domovom, mestom aj plnohodnotným zázemím nového života stoviek a neskôr aj tisícov obyvateľov. Na počiatku dvadsiateho storočia zažíva Hashima doslova populačný boom. To, čo bolo pred päťdesiatimi rokmi len pustou skalou, o ktorú sa rozbíjajú nekonečné vlny príboja, je v prvom desaťročí nového storočia doslova rozkvitajúcim moderným mestom so základnou a strednou školou, nemocnicou, kinom, 25 obchodmi, niekoľkými reštauráciami, modlitebňami a proste všetkým, čo kultúrny človek k životu potrebuje. Masívnej zástavbe dodnes dominuje úplne prvý panelový dom v Japonsku, vtedy považovaný takmer za mrakodrap, ktorého neskutočných deväť poschodí poskytlo azyl desiatkam početných rodín. Aj keď sa plocha ostrovčeka umelo zväčšila, jeho celková rozloha nepresiahla 6 a pol hektára. Na tejto skromnej ploche sa okrem už zmienených budov tiesnilo neskutočných 5 000 stálych obyvateľov! Prvá výrazná kríza prichádza až s druhou svetovou vojnou, kedy Japonsko, ako jeden z významných vojnových štátov, potrebovalo okrem enormných zásob uhlia pre svoje loďstvo doslova každú ruku. Mladí aj starí Japonci, pre ktorých bolo bojovanie za milovanú vlasť doslova morálnou povinnosťou, ale znateľne chýbali pri lopatách a banských strojoch. Na úmornú prácu tak boli využívaní prakticky všetci schopní ľudia od 14 rokov, cez vojnových zajatcov a stovky deportovaných a následne zotročených Číňanov, Kórejcov atď.

Otrasné pracovné podmienky viac ako 200 metrov pod povrchom, neustála hrozba banských nešťastí, strach z náletov, spoločné bývanie desiatok osôb v špinavých celách, pôvodne určených pre jednotlivé aj tak skromne žijúce banícke rodiny, to všetko bola krutá vojnová realita ostrova Hashima. Len počas vojny tu bolo evidovaných cez 1300 úmrtí z dôvodov absencie akýchkoľvek zabezpečovacích zariadení či ochranných systémov.

Dostatočný prísun paliva bol však potrebný aj v povojnovej obnove mnohokrát zdecimovaného Japonska. Istota obživy, ubytovania a základných životných štandardov, to všetko robilo z ostrovčeka dostatočne lákavé miesto, aby si tu svoj domov našlo vyše 3000 a neskôr takmer 5 a pol tisíc osadníkov, ako uvádzajú zdroje sčítania z roku 1959. Vzhľadom k rozlohe sa tak jedná o jedno z najľudnatejších miest sveta! Samotné mesto Nagasaki zaplatilo 9. augusta najvyššiu daň, keď bolo ako druhé zrovnané so zemou atómovou bombou, ktorá bola pôvodne určená pre primárny cieľ, ktorým bolo priemyselné centrum mesta Kokura, v tej dobe však zahalené v hustých mračnách. Kontaminácia pôdy, totálna skaza a odhodlanosť hrdého národa ešte posilnila záujem o život a prácu v baniach Hashimy, rovnako ako na ďalších viac než 480 ostrovoch a ostrovčekoch pri pobreží Japonska.      

Rovnako masívny ako povojnový nárast obyvateľov bol na konci šesťdesiatych rokov aj jeho úbytok. Lacná arabská ropa doslova zmenila všetky priemyselné odvetvia. Lode v tej dobe už bežne spaľovali ropné produkty a uhlie tak stratilo svoj dominantný význam. Definitívny koniec prichádza s rokom 1974, kedy boli všetky banské práce ukončené a obyvateľstvo následne odtransportované na pevninu. Väčšina ľudí si z potrieb svojho denného života odniesla iba spomienky, staré fotografie a niečo málo z nevyhnutných vecí do nového začiatku. Hashima sa onedlho potom, čo ju opustil posledný baník, stala doslova zakázanou zónou. Nesmelo sa pri nej z bezpečnostných dôvodov pristávať, nieto ešte prechádzať všetkým tým, čo tu zostalo. Rozpadajúce sa neudržované budovy, zradné podzemie, nemožnosť akéhokoľvek spojenia s pevninou - záchranou v prípade problémov, atď., atď. Trestom za porušenie striktného zákazu vylodenia bolo 30 dní väzenia plus prípadné vyhostenie cudzinca z Japonska. V tej dobe sa z ostrova stala doslova legenda. Mystické miesto, na ktoré vás miestni rybári za tučnú úplatu radi odviezli. Za súmraku, kedy sú z tajomného ostrova vidieť iba ostré kontúry panelových striech, pripomína Hashima svojim reliéfom obriu vojnovú loď, často narazíte aj na doslovné pomenovanie "Battleship island" či japonské Gunkanjima.

Neustály tlak verejnosti, turizmu a médií mal za následok, že prvým oficiálnym návštevníkom desiatky rokov opusteného ostrova, sa tu podarilo legálne natáčať a fotografovať len relatívne nedávno, v roku 2008. Aj napriek všakovakým povoleniam sa už asi nikto nikdy nepozrie do hlbín ukrývajúcich stovky metrov chodieb a štôlní, ktoré takmer sto rokov živili 16 miliónov ton uhlia nenásytné parné stroje aj ekonomiku japonského cisárstva. Plány na sprístupnenie ostrova, ktorý sa stal oficiálne súčasťou zbierky národného kultúrneho dedičstva, sú stále živé. Verejnosť si ale musí ešte počkať. Netreba dodávať, že ostrov inšpiroval a inšpiruje mnoho dokumentaristov i filmárov.

Dnes je už časť ostrova sprístupnená aj pre turistov a netreba dodávať, že záujem o ostrov duchov je stále enormný.   

Pre ilustráciu a vaše prípadné ďalšie pátranie snáď zatiaľ postačia vložené snímky, ďalšie fotky aj z histórie potom nájdete napríklad tu.

Text: Jan Chaloupka

Foto: wikipedia commons: kntrty, 2x J.Treiller, Σ64, AtbyAt                  

Preklad: O. Maňáková