Pompeje

Takmer 1800 rokov boli antické mestá Pompeje a Herculaneum pochované pod vrstvami lávy a nedotknuté historickými zmenami. Bolo to dôsledkom faktu, že 24. augusta roku 79 po Kr. spôsobil výbuch sopky katastrofu pre tieto malé talianske mestá. Počas niekoľkých hodín bolo všetko živé v Pompejach udusené popolom a dažďom kamenia a Herculaneum zaplavené prúdmi bahna a lávy. Aj keď boli osudy týchto dvoch susediacich mestečiek na úpätí Vezuvu pri Neapole aj ich poloha známe po stáročia z rozprávania rímskych historikov, začalo sa s vykopávkami až v 18. storočí. Dodnes sú sotva tri pätiny z celkovej plochy zasypaných Pompejí (65ha).

V Herculaneu bránia ďalším vykopávkam silné, ťažko prekonateľné vrstvy stuhnutej lávy a snáď ešte viac novšia zástavba nad pochovaným mestom. Podoba antického mesta sa v Pompejach a Herculaneu vytvárala počas storočí. Rané vplyvy Oskov, Etruskov, Samnitov a Grékov v tejto časti Apeninského polostrova asi od 7. storočia pred Kr. boli od 2. storočia pred Kr. vystriedané učením rímskej nadvlády, ktoré sa nezadržateľne šírilo po celom Taliansku. Z tej doby pochádzajú nielen jednotlivé budovy, ale najmä celkové usporiadanie mesta Pompejí, pripomínajúce tvar mreže s pravouhlými bokmi domov a väčšinou priamymi ulicami dláždenými kamením. Verejné budovy a rôzne zariadenia podporujú dojem vzorového rímskeho mestského plánovania.

Početné nálezy v Pompejach nám umožňujú nahliadnuť do všetkých oblastí života rímskeho malomesta v 1. storočí po Kr. Rozvaliny – a z časti pozoruhodne zachované stavby – obsahovali množstvo predmetov dennej potreby a súčasti vnútorného zariadenia. Remeselné náradie a najrôznejšie domáce nástroje nám poskytujú obraz o tom, ako sa žilo, pracovalo a obchodovalo v obchodíkoch, dielňach a súkromných domoch, aký dostatok vládol v meštiackych a predmestských vilách, ale tiež v akej chudobe žili iní. Početné nástenné maľby a mozaiky vo vnútri budov rozprávajú o zvyklostiach Pompejanov a poskytujú vzácne informácie o dobovej architektúre.

Herculaneum a Pompeje poskytujú ale tiež otrasné dokumenty o chvíľach zániku oboch rozkvitajúcich miest a ich obyvateľov. Okolo 20 000 ľudí zahynulo pod vrstvami žeravého popola a kamenia alebo bolo otrávených jedovatými výparmi Vezuvu. V zmätku a panike hľadali mnohí z nich úkryt v pivniciach a komorách a tam sa udusili. Iní, ktorí v zhone schmatli svoj najcennejší majetok, zastihla smrť na úteku. Okamih ich smrteľného zápasu nám zostal v mnohých prípadoch zachytený: vrstvy popola, ktoré ich pochovali, časom stuhli a vytvorili negatívne odtlačky tiel, ktoré potom archeológovia odliali zo sadry. Krutá irónia osudu teda tragédia oboch miest umožnila doplniť i získať nové informácie o živote ľudí tej doby.

Text: J.Štantejský a Monumente der Welt

Foto: Monika Babická