ČR, zámok Ctěnice: umenie kováčskych majstrov - VIDEO

Ako to vlastne s kováčstvom bolo a je

Kováčstvo je remeslo staré skoro ako ľudstvo samo. Kôň bol súčasťou ľudskej spoločnosti od pradávna. A od tých čias aj ľudia, ktorí kone využívajú, či už na prácu alebo zábavu vedia, aké krehké sú tieto zvieratá v skutočnosti, napriek tomu, že vážia v priemere 600 kilogramov.  

V období prvej republiky bol kováč váženou osobou. Chlap ako má byť. Vedel to s koňmi, so železom a nebál sa ohňa. A tak sa niet čomu diviť, že si ľudia do kováčskej dielne chodili tiež pre rady, nielen brúsiť sekery alebo si nechať podkuť koňa.  

Časy sa zmenili, najviac potom v päťdesiatych rokoch, kedy v rámci kolektivizácie prišli o svoje súkromné hospodárstva kvantá ľudí. Museli sa vzdať svojho v prospech spoločného. Drobní hospodári buď uverili tomu, že sa nebudú musieť tak veľmi drať, ale zarobia rovnako, ak nie viacej, alebo sa časom nechali zlomiť, alebo tomuto kolektívnemu šialenstvu s nálepkou JZD a neskôr Štátnych statkov nakoniec podľahnúť museli, aby prežili. No a z kováčov sa postupne stávali automechanici alebo iní, pre spoločnosť užitočnejší, remeselníci.  

Ďalší zlom nastal po revolúcii v roku 1989, kedy sa ľuďom začal vracať ich majetok a oni hľadali pre svoje polia a schátralé usadlosti využitie. Koňov tu v tej dobe bolo ako šafranu a tak sa otvorila zaujímavá možnosť obživy. Húfne sa do Česka začali dovážať lacné kone z Nemecka či Poľska a dneska už kone tu u nás nie sú žiadnou raritou. Ba naopak. S jazdeckým športom a koňmi sa roztrhalo vrece, kováči sa ale stali nedostatkovým tovarom. Obzvlášť tí, ktorí si robili svoju prácu poctivo.

Do remesla sa s vidinou tučných zárobkov začali vrhať, tzv. pribíjači – ľudia bez odborných znalostí, ale zato hladní po peniazoch. Do kariet im nahral aj fakt, že konská podkova sa dnes dá kúpiť a človek sa s jej výrobou nemusí lopotiť. Kone po okutí často krívali, a majstri remesla mali plné ruky práce, aby tieto škody napravili. Majitelia koní si preto svojho kováča starostlivo vyberajú, veď kopyto je druhé srdce koňa.

Kopyto – druhé srdce koňa

Večer pred kovaním by sa do kopýt mali dať tzv. náboje, to je čosi ílovitého, aby kopyto zmäklo a dalo sa s ním ľahšie pracovať. Na druhý deň potom zavčas ráno príde kováč, nechá si koňa predviesť v kroku aj kluse, aby videl prípadné odchýlky. Potom si kopyto očistí, odstráni podkováčske klince a opatrne zloží staré podkovy. Potom príde na rad korektúra kopyta, tzn. odštipnutie a zbrúsenie prerastenej rohoviny. Ako u predných, tak aj u zadných nôh, ktoré sa ale v prípade kobylky Médey, kovať nebudú.

„Keď sa zložia podkovy, mali by sme si ich prehliadnuť, pretože krásne vidíme, ako tento konkrétny kôň chodí, aký má nedostatok v chôdzi,“ vysvetľuje majster kováčskeho remesla Jaroslav Kaufner. Potom príde na rad rozprávková časť práce, teda úprava podkov za tepla. „V mieste, kde bola podkova viac opotrebovaná, tam sa viac prehne,“ popisuje svoju prácu Kaufner.

Médea nemá rada kovanie za tepla, tzn. keď kováč pracuje so žeravou podkovou priamo na jej kopyte. Preto jej kováč vyhovie a žeravé železo priloží ku kopytu len na krátku chvíľu a podkovu dopasuje za studena. Potom príde na rad brúsenie podkov a samotné pribíjanie.  

„Tu je dôležité netrafiť bielu čiaru, laicky povedané priestor, kde je kopyto už citlivé,“ a s majstrovskou presnosťou zatlčie prvý „podkovák“. Keď pribije obe podkovy, znovu skontroluje postoj koňa a zase si ho nechá predviesť v kroku a kluse, aby sa presvedčil, že svoju prácu urobil dobre. „Okované kopyto musí došľapovať celou plochou podkovy na zem, musí sa správne preklápať a kôň nesmie po kovaní krívať,“ uzatvára svoju prácu majster kováč.   

Text/video: Klára Svobodová

Foto: Štěpánka Svobodová

Preklad: O. Maňáková