Východné Slovensko: Drienica – výstup na Lysú

Okresné mesto Sabinov obklopuje nádherná príroda, preto nebol problém vybehnúť si len tak niekam na prechádzku. V okolí sa nachádza viacero značených turistických chodníkov, na potulkách ktorými nie je problém stretnúť divú lesnú zver. Len štyri kilometre od mesta leží obec Drienica, ktorá je známa medzi slovenskými, ale aj zahraničnými milovníkmi zimných športov, vďaka rovnomennému lyžiarskemu stredisku. Z cudzincov sem prichádzajú predovšetkým lyžiari z Poľska, ktorí to majú naozaj na skok.

Aj keď Perinbaba v tom čase ešte nenasypala dostatočné množstvo prírodného snehu, lyžovačka na Drienici už bola v plnom prúde. Čo príroda zatiaľ nestihla, hravo vyriešili snežné delá. My sme ale snowboardy nechali ležať v kúte, teplo sa obliekli, na nohy obuli pevnú turistickú obuv, na hlavy narazili čapice, ruky vsunuli do rukavíc a hybaj na prechádzku zimnou prírodou. Je pravda, že po sviatkoch sme veľmi zleniveli, a tak sme sa na dolné parkovisko, hneď pod vlekmi lyžiarskeho strediska Drienica, priviezli autom, hoci pohodlnou prechádzkou by nám to zo Sabinova zabralo len čosi vyše hodinky. Cieľom nášho výletu však nebola obec Drienica, ani bufet v rovnomennom lyžiarskom stredisku, ktorý sme cestou späť aj tak navštívili, ale vrch Lysá (1068 m n.m.). Na jeho svahoch sa nachádza lyžiarske stredisko Drienica-Lysá, ktoré má svoju najväčšiu slávu už pravdepodobne za sebou. Na rozdiel od dolného strediska Drienica je odkázané iba na prírodný sneh a tak sa v čase našej návštevy na zjazdovkách namiesto lyžiarov zabávali iba deti na sánkach. Tým stačí na vybláznenie aj pár centimetrov snehu.

Zimný výstup na Lysú

Z parkoviska sme po hlavnej ceste pokračovali smerom hore do rekreačnej oblasti Drienica-Lysá. Cestu lemovali snehom postriebrené stromy, ktoré krásne dopĺňali úchvatnú scenériu. Asi po kilometri sme míňali údolnú stanicu dvojmiestnej sedačkovej lanovky smerujúcej na Lysú. Opäť však nepremávala. Za posledných pár rokov sme ju v prevádzke videli naozaj len zopárkrát. Je to škoda, ponúka sa z nej naozaj pekný výhľad na okolie a keby bola v prevádzke, určite by si povianočný výlet na Lysú urobilo oveľa viac ľudí. Nám ale menšia prechádzka rozhodne neuškodila. Ba naopak. Serpentíny asfaltovej cesty, ktorá bola pod vrstvou ujazdeného a zľadovateného snehu, dali poriadne zabrať autu, ktoré sa driapalo k jednej z chát. Nám ale pomerne prudko stúpajúca cesta rýchlo ubiehala. Stretli sme viacero rodiniek s deťmi, ktoré cestu využívali ako sánkarskú dráhu. Obehla nás aj skupinka bláznivých pubertiakov ťahajúcich za sebou sánky, boby a iné neidentifikovateľné predmety, ktoré im, ako sme neskôr zistili, poslúžili na ten istý účel – spúšťanie sa dole kopcom hlava – nehlava. Tesne pod vrcholom sme prechádzali okolo zrekonštruovanej horskej chaty Lysanka, ktorá ale zívala prázdnotou. Až neskôr sme sa dozvedeli, že bola z technických príčin zatvorená. O pár metrov vyššie nás už vítal, na prvý pohľad nie práve najkrajší, horský hotel Šport. Svojou príjemnou atmosférou si nás získal už v minulosti. Aj tentoraz bola jeho reštaurácia plná uzimených turistov, ktorí pri šálke čaju, alebo vareného vínka veselo debatovali. Vybehli sme ešte kúsok vyššie k turistickému smerovníku, aby sme mohli náš cieľ naozaj považovať za dosiahnutý. Škoda len, že sme si aj my nezobrali so sebou sane. Zľadovatenou cestou nám zostup trval porovnateľne dlhý čas ako výstup. Naše kolená dostali naozaj zabrať. Výlet sme zakončili v bufete pri vlekoch na Drienici. Vonkajšie sedenie nás nemilo prekvapilo. Prečo? Posúďte sami :-) .

Text a foto: O. Maňáková