USA, Arizona: Cesta do Grand Canyonu

Napokon aj v mnohých amerických filmoch môžete vidieť túto rutinu. Na tanieri sa až k stropu zdvíha veža z tlstých palaciniek, ktoré do seba pomaly nasávajú obrovské množstvo javorového sirupu. Nevýhodou takéhoto raňajšieho menu sú všakvýčitky svedomia. Objektívna výhoda snáď neexistuje, možno jedine tá, že prísun cukru vyvolá záplavu endorfínov.

Z bistra som sa občerstvený kávou a objedený palacinkami vydal späť k autu. Vedľa gigantických džípov vyzerala moja Toyota Prius veľmi skromne, jediné čo ju šľachtilo bola spotreba, ktorá je na americké pomery nízka. Avšak doba, kedy bolo Američanom úplne ukradnuté akú má ich auto spotrebu, je preč. Podiel na tom samozrejme má aj nedávna ekonomická kríza, kedy si ľudia začali viac než predtým všímať, za koľko to vlastne tankujú.

No aj silnejúci tlak na ochranu životného prostredia sa začína podpisovať na tom, že sa na cestách objavujú autá, ktoré nie sú tak náročné na spotrebu pohonných hmôt. Rozhodne bolo príjemnejšie tankovať benzín do auta, ktorého spotreba sa pohybovala okolo 7 litrov na sto kilometrov, v prepočte za približne 18 českých korún za liter.

Užil som si posledný pohľad na Strip. Monumentálne hotely sa postupne pripravovali na ďalšiu divokú lasvegaskú noc. Cieľ mojej cesty však nemohol byť vo väčšom kontraste s mestom, ktoré som práve opúšťal.

Grand Canyon isto patrí do prvej desiatky miest, kam sa v Spojených štátoch stojí za to pozrieť. Predchádza ho jeho sláva. Chvíľami som dokonca premýšľal, či skutočne stojí za to ísť sa tam pozrieť, alebo radšej skúsiť nejaké iné miesto, napríklad v Nevade či Kalifornii, kde by bolo menej turistov.  

Čakala ma ešte relatívne dlhá cesta. Približne 450 kilometrov. Časť z nej dokonca viedla okolo veľkého architektonického diela postaveného v prvej polovici 30. rokov 20.storočia, okolo Hooverovej priehrady. Na priehrade, ktorá sa začala stavať za prezidentstva Franklina D. Roosevelta, pracovalo v najrušnejšom období vyše päť tisíc robotníkov.

Na to, aby sa priehrada vôbec mohla začať stavať, bolo nutné najprv odkloniť rieku Colorado. Aby sa to podarilo dosiahnuť, vybudovali sa štyri tunely, ktorých celková dĺžka dosahovala až päť kilometrov.

Hooverova priehrada vtedy bola jednou z najväčších betónových stavieb na svete. Jej cena v prepočte na dnešné peniaze presahovala 800 miliónov dolárov. Je vysoká 221 metrov a dlhá až 379 metrov.

Hooverovu priehradu som však nechal za sebou a po diaľnici som smeroval ďalej ku Grand Canyonu...

Pokračovanie nabudúce.

Text: Maxim Kucer

Foto: Maxim Kucer, Wikipedia.org, Bureau of Reclamation

Preklad: O. Maňáková