SR, Vysoké Tatry: romantický výlet vlakom

Môj hlavý plán bol prejsť sieť Tatranských elektrických železníc (TEŽ) a Ozubnicovú železnicu (OŽ) zo Štrby na Štrbské Pleso. Celodenný lístok na celú sieť železníc vo Vysokých Tatrách stojí len niekoľko eur, takže je to ideálne riešenie, pokiaľ plánujete vystupovať a opäť nastupovať. A vzhľadom na to, že presne to som plánoval urobiť, žiadna veľká túra ma totiž práve v tej chvíli nelákala, označil som si pri prvom nástupe v Poprade lístok a vedel som, že až do večera nemusím nič riešiť.

Vystúpil som na stanici Starý Smokovec, a pretože na ďalšom úseku práve prebiehala až dvojhodinová výluka, mal som na výber: buď sa pôjdem pozrieť lanovkou na Hrebienok, alebo prestúpim na druhý vlak TEŽ a dôjdem do Tatranskej Lomnice (odkiaľ okrem iného taktiež vedie lanovka, tentokrát na Lomnický štít). Zvíťazil druhý variant, a tak som si za trištvrte hodinu prešiel Tatranskú Lomnicu a prvým vlakom sa vrátil do Starého Smokovca.

Výluka sa práve skončila a z Popradu prišla zdvojená jednotka, čo v ľuďoch vyvolalo mierny zmätok chaos v tom, ktorý vlak teda ide späť do Popradu, ktorý hore na Štrbské Pleso, a ktorý do Tatranskej Lomnice. Po presune niekoľkých skupiniek medzi súpravami sa nakoniec všetky vlaky pohli, a ja som tak vyrazil v ústrety Štrbskému Plesu. V pláne bolo vystúpiť tam, kde sa mi to bude práve v tom momente páčiť, kus úseku prejsť pešky, a ďalším vlakom potom pokračovať až do cieľovej stanice. Odpoludnia občas jazdia vlaky na TEŽ aj po pol hodine, takže som nemusel riešiť, čo by sa stalo, keby mi vlak ušiel.

Na zastávke Danielov Dom, ktorú som si vybral, mi vlak nezastavil (asi som málo stláčal tlačítko na znamenie), a tak som nakoniec vystúpil o zastávku neskôr s tým, že pešky dôjdem do stanice Vyšné Hágy. Vybral som si dobre, pretože celú cestu som mohol kráčať po krásnej lesnej cestičke, a zbierať všade navôkol rastúce kvantá čučoriedok. Dokonca som našiel aj niekoľko borievok, čo ma v októbri dosť prekvapilo.

Vyšné Hágy sú asi najromantickejšou staničkou na TEŽ. Obzvlášť takto na jeseň pôsobia spolu s opadaným farebným lístím ako z rozprávky. Po asi 15 minútach čakania na vlak som sa nechal odviezť až na konečnú, do stanice Štrbské Pleso. Pomaly sa začínalo šeriť, tak som si len obišiel kus jazera, a keď do toho začalo ešte aj zľahka mrholiť, bol som rád, že môžem zaliezť do tepla jednej z miestnych krčmičiek. Dostal som vynikajúcu domácu hubovú polievku, čo v ten moment môj žalúdok úplne uspokojilo...

Druhý deň ráno som z Popradu vyrazil rýchlikom do Štrby, kde už hneď nadväzoval spoj Ozubnicovej železnice. Cesta hore trvá 15 minút a počas nej sa otvárajú prekrásne výhľady. Nikomu tak nevadí, že vlak ide úplne pomaly (navyše autom sa na Štrbské Pleso dostanete po kľukatej ceste stále výrazne pomalšie než vlakom). Alebo aspoň mne to rozhodne nevadilo.

Na brehu jazera som sa naraňajkoval, a pretože som potreboval stihnúť posledný denný vlak, ktorým sa dostanem do Prahy, zvolil som namiesto dlhej náročnej túry len ľahkú barbarskú cestu lanovkou na vrch Solisko. Ešte pri dolnej stanici lanovky vyzeralo počasie veľmi sľubne, počas pár minút cesty sa ale odkiaľsi vynoril veľký šedý mrak, takže nakoniec som ani nedošiel úplne na vrchol (aj tak je to slušná drina).

Zastavil som sa tesne pod mrakom a ešte predtým, než som z ruksaku vytiahol fotoaparát, aby som si mohol vyfotiť výhľad do údolia, po prvý raz v tomto roku som si nasadil rukavice a obliekol záložnú mikinu, ktorú som dúfal, že nebudem potrebovať. Potom som si v závetrí veľkého kameňa už len nerušene užíval nádhernú jesennú krajinu podo mnou.

Už cestou dole lanovkou mi začalo byť opäť horúco a na Štrbskom Plese som tak mohol rukavice aj hrubú mikinu schovať naspäť do ruksaku. Po menšom obede som nastúpil na OŽ smerom dole do Štrby, kde už stačilo iba preskočiť do rýchliku, nechať sa odviezť do Žiliny, a odtiaľ potom pokračovať expresom až do Prahy.

Podobný výlet môžem určite jedine odporučiť. Tatry sú dnes z ČR vlakom veľmi dobre dostupné (do Popradu jazdia aj dva nočné spoje, v jednom z nich môžete dokonca prevážať aj automobil) a turistom všetkých kategórií určite majú čo ponúknuť. Dúfam, že sa mi už čoskoro podarí vyskúšať aj tamojšie lyžiarske areály.

Text/foto: Matouš Vinš

Preklad: O. Maňáková