SR: Kežmarok – hrad Čiernej panej I.

Vznik hradu sa datuje približne na rok 1463. Spájaný je so šľachtickou rodinou Zápoľských, ktorým vtedajší kráľ Matej daroval cenzus (príjem z dane), z ktorého bolo možné postaviť dodnes majestátne pôsobiaci hrad.

Hrad bol typovo navrhnutý ako mestský, aby chránil mesto pred útokom nepriateľov. No jeho účel bol v skutočnosti presne opačný. Hrad mesto nechránil, ale bojoval proti nemu. Pýtate sa ako je to možné? Vysvetlenie je jednoduché. Kežmarský ľud sa nechcel vzdať práv slobodného kráľovského mesta. Pokiaľ by o tento štatút Kežmarok prišiel, stal by sa len obyčajným poddanským mestečkom, čo nebolo výhodné pre ľud, ale pre hradných pánov, ktorí by mali z takéhoto usporiadania väčší osoh. Štatút mesta sa napriek snahám rodiny Zápoľských nezmenil, teda až do roku 1528, kedy táto rodina hrad aj s mestom darovala spriatelenej poľskej rodine Lasky. Tá trpela večnou finančnou tiesňou, ktorá sa prejavovala mnohonásobným zvyšovaním daní. Vplyvom týchto okolností prešiel hrad neskôr do zábezpeky rodiny Thőkölyovcov. Tá sa postupom času stala novým vlastníkom hradu. Rodina Thőkölyovcov sa zaslúžila o prestavbu pôvodne gotického hradu na prepychové renesančné sídlo. Postavila aj barokovú kaplnku a budovu koniarni. V čase kraľovania tejto rodiny dochádzalo k častým ozbrojeným stretom s mestom a dokonca aj k zákerným vraždám. Kežmarčanom sa napokon podarilo vykúpiť spod tyranie hradných pánov , a to za pomoci cisára, ktorý skonfiškoval majetok hradu. Inventár hradu bol odvezený do Levoče a do Viedne. Až v roku 1702 sa stal hrad majetkom miestneho ľudu.

Hrad začal ľud využívať na podradné účely. Slúžil ako sýpka obilia, kasárne, dielne či špitál. V 18. storočí hrad niekoľkokrát vyhorel a o storočie neskôr nastali prvé snahy o zriadenie hradného múzea.  Tieto snahy sa naplnili až v roku 1931, kedy boli vo vstupnej veži hradu nainštalované zbierky dokumentujúce život mesta a jeho blízkeho okolia. Druhá svetová vojna rozvoj múzea pribrzdila. Do hradu sa nasťahovalo nemecké komando a po potlačení Slovenského národného povstania sa časť hradu stala väzením pre partizánov a civilov. Ešte smutnejšie sa hrad zapísal do dejín, keď sa stal akousi prípravňou  na deportácie židov. V 46. roku minulého storočia sa zase časť hradu stala zberným táborom občanov nemeckej národnosti , ktorí museli odísť v rámci odsunu. O rok neskôr sa opäť konečne otvorilo múzeum. Začiatkom 50. rokov  sa v hrade sprístupnilo 9 tematických miestností. V rokoch 1962 až 1985 prebehla generálna oprava hradu a pod správu ho prevzalo múzeum.  Od tých čias až dodnes je v jeho vlastníctve 5 objektov. Sú to: hrad s expozíciami, prístavba hradu (tzv. koniarne), dva meštianske domy – dom na Hlavnom námestí  č. 55 s expozíciou Meštianska bytová kultúra na Spiši a dom na ul. Dr. Vojtecha Alexandra č. 11, využívaný na príležitostné výstavy, a posledným objektom je bašta slúžiaca ako depozitár múzea.

Expozíciu múzea sme navštívili aj osobne. O tom, čím nás múzeum najviac zaujalo, si však porozprávame až o týždeň.

Text a foto: Oskár Mažgút