Hrad Devín patrí medzi najstaršie slovenské hrady a pod názvom Dowina sa s historických prameňoch spomína už z čias Veľkej Moravy. Rozkladá sa na zaujímavom a odpradávna strategickom mieste – na mohutnom skalnom brale nad sútokom riek Moravy a Dunaja. Spolu s neďalekým rakúskym hradom Hainburg tak kontroloval tzv. Dunajskú bránu, ktorou si stredoeurópsky veľtok preráža cestu cez pohorie Malé Karpaty. Je pravdepodobné, že skalné bralo poznali už rímske légie, ktoré mali neďaleko na rakúskom brehu Dunaja jeden z táborov obranného valu Limes romanus – Carnuntum.

Podľa archeologických vykopávok, ktoré pripomínajú vyznačené pôdorysy dávno zaniknutých stavieb vrátane románskeho kostolíka, vo veľkomoravských dobách na tomto mieste stálo opevnené hradisko. Až neskôr v stredoveku sa hradné opevnenie a horná časť hradu rozrástli do dnešných rozmerov. Údajne na ňom sídlilo legendárne knieža Rastislav, ktorý sa odtiaľ bránil náporu zo strany franských vojsk. Preukázateľne však jeho pánmi boli napríklad kráľ železný a zlatý Přemysl Otakar II. (zahynul v r. 1278 v bitke na Moravskom poli asi štyridsať kilometrov odtiaľ proti prúdu Moravy), ale aj mocné šľachtické rody vládnuce na území dnešného západného Slovenska, medzi nimi aj vari najznámejšie z nich – Pálfyovci a Báthoryovci. Po skončení tureckej hrozby začal hrad pustnúť a jeho zánik dovŕšili napoleonské vojská na začiatku 19. storočia.

Už krátko na to sa však ruiny stali vyhľadávaným a navštevovaným miestom najmä zásluhou mladých štúrovcov, ktorí spoločným výstupom na Devín v r. 1836 odštartovali – obrazne povedané – éru národného obrodenia. Koncom 19. storočia na vrcholku horného hradu vztýčili v rámci osláv milénia uhorského kráľovstva symbolický obelisk, ten však zničili legionári hneď po vzniku samostatného Československa. Neskôr pod hradom vybudovali prírodný amfiteáter s javiskom na streche dnes schátralého výletného hostinca a hľadiskom na stráni pod hradom. V 90. rokoch bola nakrátko sprístupnená horná časť hradu s expozíciou o dejinách hradu v upravenej skalnej jaskyni. Výstup po zachovanom torze kamenných schodov, doplnených miestami oceľovými stupňami nad zrázom bol síce trochu náročnejší, avšak odmenou za tento výkon bola jedinečná panoráma po okolí, najmä na rakúsku stranu Dunaja a Moravy, zámok Schloss Hof a pri dobrej viditeľnosti až na viedenské veže a kontúry Álp na horizonte. Z dôvodu nestability skalného brala, ktoré sa postupne rozpadá, bola táto – pre turistov asi najatraktívnejšia – časť hradu uzatvorená a v súčasnosti nie je známe, či a kedy by mohol byť horný hrad znovu prístupný verejnosti.

Symbolom devínskeho hradu sa stala neveľká tzv. Panenská veža, žiaľ, turistom tiež nedostupná. Názov sa odvíja od legendy, podľa ktorej sa chudý rytier zaľúbil do urodzenej šľachtičnej, ktorej rodina však so svadbou nesúhlasila. Krásna nevesta uprchla so svojím milým na hrad Devín a tu sa nechali tajne zosobášiť. V deň svadby ich však dostihlo prenasledujúce vojsko, ktoré milencov zastihlo až v najmenšej veži nad útesom, kde sa rytier nedokázal ubrániť presile a nevesta zo žiaľu skočila zo skaly do rieky.

V súčasnosti je hradný areál v správe Múzea mesta Bratislava, ktoré pokračuje v archeologickom výskume a postupne upravuje jednotlivé časti. Do hradu viedlo niekoľko brán, v súčasnosti hlavný vchod je od parkoviska na konci obce Devín, v budúcnosti by mala byť otvorená aj brána od dunajského prístaviska, prípadne aj od dediny. Na hlavnom nádvorí spodného hradu s vyše 50 m hlbokou studňou sú vo zvyškoch renesančného paláca sprístupnené výstavné priestory s predajom suvenírov. Rozľahlý zatrávnený areál hradu je po celý rok príjemným miestom na posedenie s podmanivým výhľadom na rieku Dunaj a jej rakúsky breh z jednej strany a z druhej strany na majestátny horský masív Devínskej Kobyly s obcou Devín a záhradkami na jej úpätí. V lete pod hrad Devín premávajú výletné lode z Bratislavy, po celý rok je z mesta dostupný pravidelnou autobusovou dopravou (linka č. 29 spod Nového mosta).

Text a foto: Jiří Výborný